Newer posts are loading.
You are at the newest post.
Click here to check if anything new just came in.

April 15 2017

22:00

Juraj Karpiš: O mrakodrapoch, zlých peniazoch a dobrom živote

Ako vznikajú peniaze, kto ich vyrába a ako? Čoho sa vzdávame, keď umožníme vznikať projektom financovaných z nových peňazí? Na tieto všetky otázky odpovie Juraj Karpiš, ekonóm (tej správnej ekonomickej školy - rakúskej:), spoluzakladateľ INESS, autor knihy Zlé peniaze a jeden z najzaujímavejších ľudí, akých poznám.

<!--more-->

Keď som pred rokmi narazil na Bitcoin, chápal som inováciu v oblasti informatiky a až geniálne vymyslený Satoshiho algoritmus, v ktorom všetko do seba magicky zapadá. Či to môže fungovať aj z ekonomického pohľadu som išiel zistiť od nejakého ekonóma a spoločný kamarát ma zoznámil s Jurajom, s ktorým sme to pri dobrom čínskom jedle prebrali.

Juraj ma neskôr priviedol aj k biohackingu a v tomto podcaste sa okrem úlohy peňazí a toho ako nás každodenne ovplyvňujú dozviete aj o jeho biohackerských odporúčaniach na lepší život.

Odkazy k podcastu:

Ak vás tento podcast zaujal, prihláste sa k odberu, vyzdieľajte ho na sociálnych sieťach a podobne. Poteší aj recenzia na iTunes. V jeho tvorbe budem pokračovať iba vtedy, ak budem mať pocit, že to má zmysel a teda že ho niekto počúva. Ďakujem všetkým poslucháčom za investovaný čas!

April 11 2017

22:00

Bitcoin ako úložisko hodnoty

Videozáznam z mojej prednášky Bitcoin ako úložisko hodnoty z Progressbaru.

Trochu viac “technická” prednáška o použití Bitcoinu ako úložisko hodnoty, nie len ako transakčného systému. Musí byť hodnota Bitcoinu (vyjadrená v štátnych menách) stabilná (teda nie volatilná) na to, aby sme ju mohli úspešne používať ako úložisko hodnoty?

<!--more-->

Existuje trh s ukladaním bohatstva do kryptomien?

Myslím, že pre každého trochu viac pokročilého užívateľa Bitcoinu je toto veľmi zaujímavá téma, tak ak ste nevideli, odporúčam, mám na to dobré odozvy. A dozviete sa niečo, čo nie je úplne bežná znalosť.

Ospravedlňujem sa za zvuk, nie je najlepší, ale gopro zvládla aspoň niečo, tak som rád aj za to, čo mám.

Na druhej strane som tam pripojil slajdy, aby ste ich videli rovno z obrazu, takže kde nie je super zvuk, je lepší obraz :).

Ak preferujete anglickú verziu, je dostupná aj tá, ale táto verzia je trošku podrobnejšia a presnejšia.

Slajdy sú dostupné tu.

April 03 2017

22:00

Shitcoiny a alternatívne kryptomeny (Emil, časť 3)

S Emilom som sa už rozprával o Číne aj o Bitcoine.

Počas rozhovoru vznikla ešte táto krátka “medziepizóda”, kde sa venujeme téme alternatívnych kryptomien, z ktorých väčšinu voláme “shitcoiny”. Tu sa dozviete prečo.

<!--more-->

Jednou z úloho peňazí je znižovať transakčné náklady. Transakcie by mali byť čo najjednoduchšie realizovateľné. Ak niekto prijíma jednu menu a niekto inú, musíme sa zaoberať tým ako tento problém vyriešiť a to zvyšuje náročnosť transakcie. Preto si myslíme, že súťaž o kryptomenu vyhrá jedna mena. Momentálne ju podľa všetkých ukazovateľov s prehľadom vyhráva Bitcoin. Je možné, že niekedy v budúcnosti túto úlohu preberie iná kryptomena, ale určite to nebude preto, lebo bude mať drobnú výhodu (napríklad častejšie bloky). Možno to nastane vtedy, keď bude s Bitcoinom nejaký vážny problém alebo príde taká dôležitá inovácia, že bude cennejšia ako to, že Bitcoin je zabehnutý a dlhodobý.

Každopádne momentálne “investovanie” do altcoinov je čistá špekulácia, čakanie, že stihnem vystúpiť skôr ako ostatní. O tom, prečo to tak je sa dozviete, ak si vypočujete túto krátku epizódu.

Odkazy k podcastu:

Ak vás tento podcast zaujal, prihláste sa k odberu, vyzdieľajte ho na sociálnych sieťach a podobne. Poteší aj recenzia na iTunes. V jeho tvorbe budem pokračovať iba vtedy, ak budem mať pocit, že to má zmysel a teda že ho niekto počúva. Ďakujem všetkým poslucháčom za investovaný čas!

March 18 2017

23:00

Podnikateľský aktivizmus, invoácie vo vzdelávaní, podnikateľský surrealizmus, mindfulness a paralelná polis (Matej Held)

Je veľa spôsobov ako inovovať a zlepšovať svet. Jedným z nich je podnikateľský aktivizmus. Prečo a kedy je lepší ako politické riešenia alebo iné alternatívy? Matej Held je inovátorom v oblasti vzdelávania. Nečaká, kým sa tá správna strana dostane do vlády a zmení ministerstvo školstva. Zmeny robí sám a teraz - ako mnoho iných. A na základe toho vzniká “scéna” - firmy, ktoré si tak trochu konkurujú, ale zároveň si pomáhajú.

<!--more-->

Ako s tým súvisí konkurencia? Ako sa dá inovatívne vyriešiť problém s umývačkou riadu?

Povieme si aj niečo o meditácii a o tom, že na zmenu sveta nepotrebujete nič, len použiť svoju slobodu, vyhrnúť rukávy a ísť na vec.

Mimochodom, ak by ste chceli pomôcť pri založení Paralelnej Polis v Bratislave, pozrite si (zatiaľ provizórny) web paralelnapolis.sk a prihláste sa k odberu noviniek.

Odkazy k podcastu:

Facebook skupiny, ktoré by vás mohli zaujímať:

Ak vás tento podcast zaujal, prihláste sa k odberu, vyzdieľajte ho na sociálnych sieťach a podobne. Poteší aj recenzia na iTunes. V jeho tvorbe budem pokračovať iba vtedy, ak budem mať pocit, že to má zmysel a teda že ho niekto počúva. Ďakujem všetkým poslucháčom za investovaný čas!

23:00

O Bitcoine trochu inak (Emil, časť 2)

S Emilom som sa rozprával o Číne, ale ten pravý náklad príde až teraz. Čínu ešte trošku rozoberieme, ale dostaneme sa k tomu prečo je Bitcoin taký super, pre koho je určený, ako v ňom šetriť. Tento rozhovor bol aj inšpiráciou pre prednášku Bitcoin as a store of value, čo je náklad skôr pre bitcoin geekov.

<!--more-->

Čo sa s Bitcoinom stane, v čom je lepší ako iné kryptomeny?

Kto šetrí v Bitcoine a prečo? Používajú Bitcoin skorumpovaní politici?

Bitcoinom sa ešte budeme venovať v neskorších epizódach!

Odkazy k podcastu:

Facebook skupiny a iné odkazy, ktoré spomínam v úvode a závere:

Ak vás tento podcast zaujal, prihláste sa k odberu, vyzdieľajte ho na sociálnych sieťach a podobne. Poteší aj recenzia na iTunes. V jeho tvorbe budem pokračovať iba vtedy, ak budem mať pocit, že to má zmysel a teda že ho niekto počúva. Ďakujem všetkým poslucháčom za investovaný čas!

March 17 2017

23:00

Secure communication and the CIA

The eye of our Big brother is spying on us all. Edward Snowden revelations have taught us that there is no place to hide. However, we can protect our communication by using a bunch of tools and apps. Come and start using them right away!

This was a little bit of “improv” part of LibertyCon Prague 2017, where Institute of Cryptoanarchy in Paralelni Polis organized a half-secret (meaning some were not part of the official program) track of talks :).

The co-author of the slides and talk is Pavol Luptak.

Slides are available…

23:00

Bitcoin as a store of value

A little bit more “technical” talk about using Bitcoin as a store of value, not as a transactional system. Does the value of Bitcoin in terms of state currencies actually have to be stable and/or not volatile?

Is there a market in storing wealth in cryptocurrencies? Should all people save in one currency?

This was a little bit of “improv” part of LibertyCon Prague 2017, where Institute of Cryptoanarchy in Paralelni Polis organized a half-secret (meaning some were not part of the official program) track of talks :).

Slides are available…

March 08 2017

21:40

Prečo som libertarián

Toto je voľná reakcia na blog Miša Trubana a na jeden podľa mňa trápny status o libertariánoch a akademických tituloch (ten s Mišom nemá nič spoločné). Voľná reakcia preto, lebo poprvé rešpektujem, že to Michal tak úprimne napísal a teda sa nebudem vyjadrovať k jeho jednotlivým postojom, je to jeho pohľad a rešpektujem, že si svoje hodnoty zvolil takto. Bál sa, že ho za ten blog budú hejtovať jeho libertariánski kamaráti, ale nemyslím si, že je na to akýkoľvek dôvod - každý človek je iný a pre každého je dôležité niečo iné.

Na jeho blogu ma zaujalo to, že mnohé z dôvodov, ktoré uvádza mňa práve viedli k tomu, aby som “veril v libertariánske náboženstvo”. V jednej epizóde podcastu, ktorú pripravujem sa budeme venovať podnikateľskému aktivizmu. O morálnych aspektoch som písal v predchádzajúcom blogu, len zopakujem, že som presvedčený, že s túžbou po slobode a so základnými morálnymi hodnotami sa človek buď narodí alebo je ich minimálne ťažké zmeniť. Samozrejme, aj na samotné “chuťové poháriky” morálky reaguje každý inak. Takže chápem, že nie každý bude libertarián. Ale treba pochopiť, že istá časť populácie má hodnotu slobody veľmi vysoko a sú proste “pankáči” :).

Čo vieme a čo nevieme

Začnem tým, že obdivujem Mišovu pokoru, ale nechápem ako ho dohnala k tomu, že mu príde ako dobrý nápad na jej základe založiť politickú stranu. Hovorí, že pri podnikaní zažil jeden fail za druhým - ak podnikáte, tak to veľmi dobre poznáte. Prídete so super nápadom, chcete niečo urobiť, vyriešiť nejaký problém, alebo len vyskúšať niečo nové. Je to tutovka, každý to bude chcieť. Lenže tí ľudia o tom nevedia, tak idete robiť marketing. A majú vás všetci na háku (Michala na háku nemajú, lebo marketing robia super).

Firma je riadený chaos. Bez ohľadu na to koľko motivačných príručiek si prečítate, väčšinou horia strechy, všetko sa mení, neistota by sa dala krájať a aj tak je niekto často nespokojný - zákazník, zamestnanci, podnikateľ sám.

Toto je jedna o skúseností, ktorá ma dohnala k tomu, aby som sa stal a ostal libertariánom. Viem, že je lepšie nájsť si svoj niche. Veľa ľudí vie, akých zamestnancov nechce, ja viem, akých zákazníkov nechcem. A nie, nie sú to len neplatiči. Vo firme by som mal vedieť dobre riešiť sadu problémov pre úzku skupinu ľudí. Túto skupinu môžem rozširovať, zužovať, experimentovať s ňou (u mňa jeden z týchto experimentov bola aj práca pre štátnych zákazníkov). Podnikanie sa vyznačuje neistotou, chaosom, experimentami a tie sú väčšinou neúspešné.

Čo mi vadí na tradičnom politickom zriadení je práve ten nedostatok pokory. Viera v to, že “keď som dosiahol úspech v podnikaní, dokážem to lepšie”. Nie, nemyslím si, že každý štátny úradník je hlupák… aj keď jedno z mojich hobby je vysvetľovať im, aby si našli prácu, kde ich odmena závisí od toho, čo prinesú a s touto stratégiou som pomerne úspešný :).

Budem trochu parafrázovať jednu časť Mišovej knihy (o marketingu a budgete) - prečo si ktokoľvek z Progresívneho Slovenska myslí, že spoločnosť dokáže riadiť lepšie ako doterajší kariérni politici? Len preto, lebo majú lepšie zadefinované hodnoty a online diskusnú komunitu? Lebo chcú niečo zmeniť?

(Mimochodom, práve prečítanie diskusie pod návrhom riešenia nezamestnanosti ma preplo z módu “uvidíme, čo sa stane a čo chalani dokážu” do módu “dúfam, že nikto z tých ľudí, ktorí tam diskutujú nebude mať v rukách žiadnu reálnu moc”).

Myslím si, že snaha veci zlepšovať je chvályhodná. Ja osobne oveľa viac oceňujem jasný a priamočiary proces podnikateľského aktivizmu (kam rátam aj neziskový sektor). Zlepšujeme spoločnosť. Keď sa nám to nepodarí, tak sme zbytočne minuli peniaze, keď sa nám to podarí, získame na tom, ale zároveň získajú ľudia, ktorí sa o tú zmenu nijak nepričinili.

Firmy riešia nezamestnanosť oveľa lepšie ako centralizované návrhy. Navyše v dnešnej dobe stačí naskočiť na exponenciálu - treba naozaj ľudí sťahovať z regiónov, keď im možno na veľa vecí stačí virtuálna realita, vzdialená práca, prípadne lokálna implementácia? Načo zamestnávať ľudí vo fabrikách, keď už teraz predpokladáme, že vo fabrikách budú pracovať roboty a nie ľudia? Je množstvo problémov, dokonca aj globálnych problémov, ktoré sa postupne dajú riešiť pomocou úspešných a ziskových firiem. Nezamestnanosť je jedným z týchto problémov. Jeden môj známy sa rozhodol riešiť problém, že z krajiny kde sa narodil odchádzajú múdri a šikovní ľudia do zahraničia. Vyriešil to tak, že svoj (vtedy) startup presunul z USA naspäť domov a teraz spôsobil presne opačnú situáciu - vytvoril tak atraktívnu firmu, že američania a kanaďania (a ľudia z ďalších 30 krajín) sa sťahujú do Ázie preto, lebo chcú robiť v tejto kúl firme. (Určite pomáha aj to, že nikto z nich nemusí platiť dane z príjmu).

Tým chcem povedať dve veci: Myslím, že z pokory voči tomu, čo nevieme a koľko veľa chýb robíme vyplýva to, že by sme mali riešiť veci, ktoré vnímame ako problémy a robiť to na svoje triko. Máme oveľa väčšiu šancu, že to zvládneme a keď to pokašleme, nič také hrozné sa nestane.

Druhá vec je, že to podstatné, čo sa deje nevidíme - to, že sebecky motivovaní podnikatelia riešia naše problémy považujeme za samozrejmosť. Uvedomil som si to pri jednej konverzácii pri návšteve Ázie, kde mi kamarát vysvetľoval, že už nechce navštevovať zaostalé krajiny. Trápi ho miestna úroveň korupcie, sociálny systém, podnikateľské prostredie alebo sila miestnej meny? Nie, zaujíma ho, nakoľko dokážu miestni podnikatelia pokryť jeho potreby. Príde autobus načas a dopraví ma bezpečne kam chcem ísť? (V časti Ázie o ktorej sa bavíme je väčšina dopravy súkromná) Majú v reštaurácii jedlo, ktoré som ochotný zjesť? Sú ku mne ľudia milí alebo ma okradnú? Čo dávajú v kine? Ako sa starajú o chudobných ľudí? Ako vnímajú miestni ľudia spravodlivosť, je kradnutie tolerované (ľuďmi)?

Samozrejme, to ako sa v krajine cítime je dané kombináciou toho, aký je tam štát a ako je rozvinutý súkromný sektor. Preto je krásne cestovať, lebo ak idete mimo a je na titulke novín miestny obživený zombík Mečiar, môže vám to byť jedno, neviete, či to nie je výherca súťaže predavač mesiaca.

Keď prejdete colnicou a colník vám neotravuje život, väčšina interakcií je so súkromným sektorom - s ľuďmi. A to, akí sú, čo sú ochotní vám poskytnúť a za akých okolností je 99% skúsenosti s danou krajinou.

Práve pri cestovaní si uvedomujem, že podnikateľ je pán - to, čo Michal v blogu spochybňuje. Podnikateľ je pán nie preto, že je stopercentne morálne čistý, nikdy neklamal a nikoho nepodviedol. Je pán preto, lebo môj zážitok z krajiny je hlavne funkciou toho, ako je funkčný privátny sektor.

Doma si to až tak neuvedomujeme, ale v “hladovej doline” sa cítime zle preto, lebo je tam chudoba a chudoba tam je preto, lebo tam nič nefunguje. Chlieb si treba objednať deň dopredu, doprava mešká, predavačov iba otravujete a najvýnosnejší biznis tam je žobranie. A to aj napriek tomu, že väčšina ľudí sú asi fajn a je dosť možné, že “za to nemôžu”, aj keď to je zase na dlhšiu debatu.

Evolúcia a libertariánska utópia

Tým sa dostávam k téme, ktorú Mišo rozoberá vo svojom blogu - ak je tá sloboda taká super, prečo nie je všade? Prečo evolúcia umožnila vzniku skazeného štátu?

Myslím si, že sloboda je super a práve preto je všade. Na Slovensku sa cítim slobodne, lebo si môžem robiť to, čo chcem, až na veľmi mizivé promile výnimiek. Keď idem po ulici, cítim sa bezpečne a to aj napriek tomu, že na ulici nepatroluje policajt, ktorý by ma aktívne chránil. Lebo väčšine spoluobčanov nepríde ako dobrý nápad len tak ma prepadnúť a zbiť. Ak to z času na čas urobia nejakí vypatlanci, veľmi málokomu príde správne tento čin schvaľovať - bez ohľadu na to, čo sa stane v “trestnom konaní”.

Spomínaný zombie Mečiar a jeho amnestie vstali z mŕtvych a znova sa o nich hovorí. Ja nepoznám človeka, ktorý by tvrdil, že je fajn, že sa tento zločin nevyšetruje - a to je pre mňa dôležitejšie ako to, či sa naozaj vyšetruje. Z môjho pohľadu ma zaujímajú najmä moje interakcie a moje okolie - akými ľuďmi sa obklopujem. Na to mám jednak vplyv a je to jeden z mála dôvodov, prečo som z tejto krajiny neodišiel. Mám pocit, že sú tu skvelí ľudia. (Na druhej strane “blbcov” na Facebooku nekompromisne blokujem, takže si robím príjemnú bublinu. Aj svoje sociálne interakcie mám pod kontrolou a keď sa niekde ku mne nesprávajú milo, už tam neprídem:).

Tým chcem povedať, že je to presne opačne ako hovorí Michal vo svojom blogu, až na malé výkyvy (ktoré sú vždy súčasť evolúcie - mutácie) tu máme slobodne interagujúcich ľudí. Ako každý komplexný systém, aj ľudská spoločnosť má variabilitu, ale mám pocit, že sa dostávame do tradičného bodu zlomu. Nie, nepríde po ňom libertariánska utópia, vidím to skôr na ďalšiu dobu temna. Ale tentoraz bude trochu iná - práve vďaka technológiám, ktoré nám umožnia vytvárať aj v silne centralizovanej spoločnosti ostrovy slobody.

Ja a moji kamaráti ich voláme Paralelní Polis. Zaujímavé je, že takéto ostrovy slobody vždy existovali, termín Paralelní Polis pochádza konkrétne z československého socíku (a jeho autorom je Václav Benda).

Takže - z môjho pohľadu evolúcia ukazuje, že až na lokálne fluktuácie ľudia žijú prevažnú väčšinu času v slobode, môžu sa rozhodovať ako naložia so svojim časom, prostriedkami, čo budú robiť. A o väčšinu tejto slobody sa nezaslúžili, vyplýva z nastavenia spoločnosti.

Sme slobodní aj napriek demokracii, aj napriek centralizácii, aj napriek korupcii a aj napriek policajtom a politikom. A tieto spomínané veci sú prekážka v slobode a robíme s ňou presne to, čo robíme s každou prekážkou - buď sa s ňou naučíme žiť alebo ju obídeme. Ja policajtov napríklad obchádzam pomocou Waze :).

Akademické tituly

Dostávam sa k ďalšej časti, ktorá už nevyplýva z Mišovho blogu, ale týka sa “libertariánskeho náboženstva” a akademických titulov prispievateľov Menej Štátu. Najprv si povedzme, čím sa vyznačuje libertarián. Má veľmi vysokú potrebu individuálnej slobody, veľmi často túto slobodu aj rešpektuje u druhých. A potom taká drobnosť - odpor k autoritám. Pozrime sa ako to vyzerá v takej libertariánskej utópii:

Cítil som sa skvele. Neviem, čo urobila s mojim telom, ale mal som pocit, že všetko napätie zmizlo. Nie len napätie tela, ale aj také to súženie, trápenie sa nad problémami sveta. Cítil som sa trochu “rozliaty”, ale prítomný. Ponúkla sa, že mi to tu ukáže - som tu už týždeň, ale zatiaľ som nevyšiel von - von zo svojej hlavy.

Vyšli sme z budovy, obuli sme sa (áno, v tomto poradí) a sadla si na bicykel. “Zober si ktorý chceš” a ukázala na asi tucet nezamknutých bicyklov. Na moju nevyslovenú otázku povedala: “Niektoré veci tu proste neriešime, lebo nemusíme. Predstav si to tu ako Galtovo údolie, akurát bez tej potreby stále meniť niečo za niečo. V tomto prípade je jednoduchšie sa zložiť na bicykle a jednoducho ich rozmiestniť všade.”

Z domu oproti vyšiel starší pán, usmiala sa a zamávala mu. Odmával a uklonil sa smerom ku mne. Mal som pocit, že každý vie, že som tu. “To je náš lekár, okrem iného tu študuje lokálne medicínske huby. Jednu z nich som ti dala na ukľudnenie. Zatiaľ nikto presne nevie ako fungujú, ale miestni ich používajú stáročia.”

Usmial som sa, lebo to aspoň sčasti vysvetľovalo, ako som sa cítil. Išli sme ďalej: “Táto budova je niečo ako vedecké centrum. Pracuje tu niekoľko top vedcov na svojich projektoch.” Pozrel som sa na budovu, vôbec nevyzerala ako tradičné vedecké centrum, ale ani nebola z vlnitého plechu ako býva v týchto končinách zvykom. “Aby si rozumel, väčšina z ľudí, ktorí tu pracujú patria medzi špičku vo svojom obore. Nemajú väčšinou žiadny akademický titul. Niektorí to skúšali a nezvládli interakciu s autoritami. Chceli robiť to, čo zaujímalo ich, nie zbierať akademické citácie pre svojich diplomových vedúcich. Väčšina začala rovno podnikať a svoje vynálezy dávať k dispozícii na trhu, aj keď väčšinou zatiaľ nachádzajú skôr niche markets a budujú mikroznačky. Bitcoin transakcie a tak, pár ľudí, ktorí ich poznajú. Na základe toho svoje produkty vylepšujú.” - “Nie je to jednoduchšie s vedeckými grantmi?”, pýtam sa. “Jednoduchšie - ako sa to vezme. Ak je tvoj cieľ niečo skúmať a napísať o tom vedeckú prácu, tak možno áno. Ale aká je cena? Stratiť kontakt s realitou, zacykliť sa vo ‘vedátorovaní’ a naháňať citácie, opakovať každý semester dookola to isté študentom, riešiť vnútornú politiku školy a smerovať svoju energiu podľa grantových komisií? Sú ľudia, pre ktorých je sloboda robiť to, v čom vidia zmysel jednoducho dôležitejšia”.

Ciele libertariánov

Jeden môj kamarát, vyštudovaný aj praktizujúci ekonóm mi raz povedal, že základným predpokladom toho, že si dobrý ekonóm (rakúskej školy) je to, že neštuduješ na štandardnej ekonomickej škole alebo si ochotný zabudnúť, čo do teba hustili. Veľmi ma nedávno pobavil článok Nassima Nicholasa Taleba: Surgeons should not look like surgeons. Teda konkrétne tento obrázok s popiskom “Ako by sa mali obliekať ekonómovia”:

Porovnanie kvality fotografií

Či už vnímame hodnotu ekonomického vzdelania rovnako alebo nie, dostávame sa k otázke - mali by nedoštudovaní ekonómovia rozprávať o tom ako má fungovať štát? Nie je to predsalen znova o tej pokore, o ktorej píše Michal? (A ešte: Mali by podnikatelia v IT sektore zakladať politickú stranu?)

Odpoveď samozrejme závisí od toho, aké má človek ciele. A ak niekto nevie o tom, aké má iný človek ciele, robí jednu zásadnú chybu a to je tá, že hodnotí výsledok na základe toho, aké ciele prisudzuje niekomu inému. (Nemôžem zistiť, či “produkt spĺňa špecifikáciu”, keď som špecifikáciu nečítal, môžem tvrdiť len či spĺňa moje očakávania, ale našťastie v medziľudských vzťahoch sú moje očakávania v tom ako iní dosahujú svoje ciele zbytočné).

Príklad: “Slovensko.digital nie je úspešné, lebo štát na IT projekty minul takmer toľko, koľko chcel a koľko mal v rozpočte. Takže je to aktivita, ktorá síce zastavila nejaké štátne projekty, ale v konečnom dôsledku nikomu nič neušetril, lebo štát za “ušetrené” peniaze obstaral niečo iné. Je to teda zabíjanie produktívnej energie ľudí, ktorí za projektom stoja a tých, ktorí na ňom participujú, pretože keby túto energiu venovali niečomu inému, boli by asi produktívnejší a ak by niečo vyprodukovali, zvýšili by životnú úroveň nás všetkých. Takto len minuli čas úradníkov a “sponzorov”, ktorí museli zo šuflíka vytiahnuť iné pripravené projekty, robiť nanovo obstarávania, aby dosiahli ten istý cieľ - minúť peniaze z rozpočtu.”

Môžeme takto hodnotiť úspech slovensko.digital? Neviem, lebo neviem, aké majú ciele. Ak je ich cieľom, aby sa nerobili “hlúposti”, tak asi nie, ale možno ten projekt vytiahnutý zo šuflíka je lepší ako ten, ktorý stopli. Ktovie, možno nie, možno bol ale dôvod, prečo nebol na vrchu kôpky.

Slovensko.digital hodnotiť nechcem, neviem, aké majú ciele a ja osobne sa pýtam najmä sám seba, či spĺňam svoje ciele. Súčasťou libertariánskej psychológie (áno, aj také existuje) je aj psychológia sebavedomia, kde jej hlavný autor Nathaniel Branden odlišuje zdravé sebavedomie od nezdravého. Nejdem veľmi do detailov, ale úplne najzákladnejšou otázkou, ktorú si potrebujem zodpovedať je: “Porovnávam sa sám so sebou alebo s druhými?”. Dôvodov, prečo sa neporovnávať s druhými (a druhých so mnou, prípadne vyhodnocovať úspešnosť naplnenia cieľov druhých) je ten, že neviem ako fungujú iní ľudia. To, čo je úspech pre mňa je pre iného neúspech a opačne (viď príklad so Slovensko.digital - nechcem tým povedať, že je to neúspešný projekt, závisí od cieľov a uhla pohľadu, verím, že diskutujúcim na platforme prináša čítanie vládnych materiálov a podkladov do obstariek radosť a pocit zadosťučinenia).

O zdravom sebavedomí odporúčam niečo naštudovať, je to jedna z najdôležitejších vecí, ktorú som sa v roku 2016 naučil. Nezdravé (choré, poškodené) sebavedomie je špirála veeeľmi hlboko a veľmi ťažko sa z nej vymotáva. To len tak na okraj. Lepšia otázka je napríklad: “Som lepší ako včera?”

Aké sú teda ciele libertariánov? Neviem, ale za seba hovorím, že to určite nie je kecanie do toho, ako by niekto iný mal spravovať štát (a ja ho spravovať nechcem už vôbec, nemám v pláne to robiť ani nepriamo pomocou demokratických rituálov). A aj keď úradníkom rád vysvetľujem, že by mohli ísť robiť niečo iné, je to vždy koniec-koncov na nich. Čo je teda mojim cieľom?

V prvom rade ukázať ľuďom, že slobodné dobrovoľné riešenia sú tu a fungujú aj v malom. Na Hackers Congress v Paralelní Polis som mal prednášku “Liberty is a DIY project” o tom, že slobodu si musíme vytvoriť v prvom rade sami - že môžeme urobiť veľmi veľa rozhodnutí, ktorými si slobodu zvýšime (a to nielen vo vzťahu k štátu, ale napríklad k svojmu zdraviu, financiám, …). O tom bol aj článok o životnom prostredí ako biznispláne ktorý som písal na menejštátu. Ukázať prstom na ostrovy slobody. Vysvetliť, že veci sa dajú robiť inak - teraz, nie po zavedení libertariánskej utópie. Že nemusíme hovoriť ľuďom ako majú žiť a zvládnu to aj sami, ale ak chcú, informácie sú v dnešnej dobe prakticky zadarmo a skúsenosti radi zdieľame.

Druhý cieľ je spojiť podobne zmýšľajúcich ľudí. Lebo keď vám dementný úrad dá pokutu, je fajn, keď sa máte komu posťažovať a zanadávať si na štát. Keď máte nejaký problém s dosahovaním väčšej slobody, je to ľahšie riešiteľný problém, keď sa o tom máte s kým pobaviť.

Dnes som mal ďalšie z nespočetného množstva stretnutí, ktoré sa odohralo práve vďaka tomu, že tu tieto myšlienky plávajú v priestore. Za každého presvedčeného centralizovaného plánovača, ktorý v diskusii má potrebu ukázať okrajový prípad, kde by niečo v libertariánskej utópii nefungovalo, je aspoň jeden protolibertarián, ktorý síce nič nenapíše, len si povie presne to, čo som si povedal ja na každej prednáške prof. Šímu, Juraja Karpiša a iných mojich libertariánskych hrdinov - “veď to je jasné”. Mám možnosť chvíľu cítiť sa ako mainstream a nájsť svoj kmeň. A tento kmeň sa zväčšuje a vďaka tomu sa tu cítim oveľa lepšie.

Ak si myslíte, že nás baví tisíckrát vysvetľovať “kto by staval cesty” alebo prečo si myslíme, že niečo, čo robí štát je zlé, nemorálne alebo že by nejaký úrad nemal existovať, tak nás to občas baví. Je to príjemné intelektuálne cvičenie. Veľmi dobre to vybuduje facebook filtre. Ale to, čo som si veľmi dlho neuvedomoval je to, že tým umožňujeme budovať si reálne väzby na ľudí, s ktorými nám je dobre, rozumieme si a máme podobné hodnoty, záujmy a názory. A toto je možné aj vďaka tým “nevzdelaným skoro-ekonómom” na Menej Štátu. A vďaka ostrovom slobody, kde vznikajú Bitcoin projekty bez toho, aby mal niekto z Bitcoinu PhD z top slovenskej štátnej IT univerzity. Na ostrovoch slobody sa dejú reálne veci len preto, že ich tak chceme a prinášajú nám radosť. A toto všetko nám robí život lepším. Vďaka tomu môžeme mať o čosi viac na háku kto je v parlamente, či náš predajca ovocia dodržuje reguláciu na zakrivenie banánov európskej únie a aké ciele na najbližšiu päťročnicu prezentoval predseda európskej komisie. Ak si ľudia v našom okolí sporia, je to väčšinou v zlate alebo bitcoinoch, takže do veľkej miery ignorujú vrtochy centrálnych bánk. A podnikajú, tvoria, a robia čo ich baví.

Som individualistický libertarián - v zmysle, že si myslím, že cesta ku šťastiu a slobode je u každého iná. Som proti centralizovaným riešeniam a sociálnemu inžinierstvu bez štipky pokory. Neverím v diskusiu demokratickej spoločnosti - ak sa niečoho bojím viac ako šialených nápadov politikov tak sú to šialené nápady diskutujúcich pod politickými návrhmi.

Ale myslím si, že dokážem pomôcť ľuďom okolo seba - tým, ktorí tú pomoc chcú. A otvorene hovorím, že mi je najlepšie “medzi svojimi”. Mám rád svoj kmeň, obzvlášť tých rebelov bez titulov z ekonómie a ľudí, čo nezakladajú politické strany a nemajú snahu riadiť životy ľudí, aj ak to myslia dobre. Pre mňa je “myslieť dobre” o budovaní ostrovov slobody, kde môžu ľudia napredovať. Pre všetky tie veci, čo Mišo povedal vo svojom blogu - že môj úspech závisí od ľudí okolo mňa, že nie som macher, ktorý vie všetko, ale som niekto, kto sa stále učí, väčšinou na vlastných chybách.

March 06 2017

23:00

Barbell stratégia: Ako premeniť krehké veci na také, ktoré ťažia z chaosu a neistoty

V podcaste o antifragilite som hovoril o tom, že existujú veci, ktoré ťažia z chaosu, neistoty, pôsobenia času a podobne. V tomto podcaste si ukážeme ako si takéto veci vytvoriť, aj keď samé o sebe takéto vlastnosti nemajú.

Pozrieme sa na tri domény: Investície, partnerský vzťah a predajná stratégia a ukážeme si, ako sa nad nimi dá rozmýšľať tak, aby sme vytvorili z niečoho krehkého niečo antikrehké.

<!--more-->

Odkazy k podcastu:

Facebook skupiny a iné odkazy, ktoré spomínam v úvode a závere:

Ak vás tento podcast zaujal, prihláste sa k odberu, vyzdieľajte ho na sociálnych sieťach a podobne. Poteší aj recenzia na iTunes. V jeho tvorbe budem pokračovať iba vtedy, ak budem mať pocit, že to má zmysel a teda že ho niekto počúva. Ďakujem všetkým poslucháčom za investovaný čas!

February 24 2017

23:00

Emil, časť 1: Čína, cestovanie, sloboda a skryté svety

V rozhovore s Emilom sa dozviete o tom ako sa rozhodol presťahovať sa do Shenzenu (v Číne), ako žiť celý život na turistických vízach, čo je to visa run. Je Čína taká ako si myslíme, že je?

Čo robia britskí a francúzski dôchodcovia pre maximalizáciu zisku zo svojho (štátneho) dôchodku?

Ako sa dá pomocou cestovania zlepšiť svoja osobná sloboda? Čo je to “permanentný cestovateľ”?

<!--more-->

Tento rozhovor je zaujímavý v tom, že vám dá unikátny pohľad na časť sveta, ktorá je pre nás, ktorí nerozprávame po Čínsky, Japonsky alebo Kórejsky do veľkej miery skrytá.

Odkazy k podcastu:

Facebook skupiny, ktoré spomínam v úvode a závere:

Ak vás tento podcast zaujal, prihláste sa k odberu, vyzdieľajte ho na sociálnych sieťach a podobne. Poteší aj recenzia na iTunes. V jeho tvorbe budem pokračovať iba vtedy, ak budem mať pocit, že to má zmysel a teda že ho niekto počúva. Ďakujem všetkým poslucháčom za investovaný čas!

January 26 2017

23:00

Antifragilita a centralizácia vs. decentralizácia

Život je krehký a množstvo vecí okolo nás tiež. Snažíme sa budovať robustnosť, aby sme to vydržali. Sú na svete ale veci, na ktoré pôsobí čas, chaos alebo nejaká sila a oni sa zlepšujú. Ukázal to Nassim Nicholas Taleb vo svojej knihe Antifragile.

Verejný, ale aj súkromný sektor často na problémy hľadá riešenia a centralizované riešenia sú na prvý pohľad zjavnejšie a lepšie. V tomto podcaste sa pokúsim ukázať, že to nie je vždy tak - pretože sú krehké a pri sebemenšom otrase môžu skolabovať.

<!--more-->

Ak ste niekedy počuli o “Cost-Benefit analýze”, ktorou sa analyzuje výhodnosť riešení (pre mnohé verejné inštitúcie je tento typ analýzy vyžadovaný pre každý projekt), asi viete, že málokedy vychádzajú. Prečo? Myslím si, že je s nimi principiálny problém, dokonca viac ako jeden.

V ďalšom vydaní podcastu si po tomto trochu teoretickom úvode povieme o tom, ako to použiť pre vlastný život.

Tento podcast je kratší ako obvykle a trochu teoretickejší. Ak máte radi rozmýšľanie nad vecami trochu inak a filozofovanie, je pre vás.

Odkazy k podcastu:

Ak vás tento podcast zaujal, prihláste sa k odberu, vyzdieľajte ho na sociálnych sieťach a podobne. Poteší aj recenzia na iTunes. V jeho tvorbe budem pokračovať iba vtedy, ak budem mať pocit, že to má zmysel a teda že ho niekto počúva. Ďakujem všetkým poslucháčom za investovaný čas!

January 24 2017

06:00

Exponenciálne technológie vs. lineárna vláda

Sú (minimálne) dva spôsoby riešenia problémov - pomocou podnikania a pomocou politického procesu. Myslím si, že podnikanie je morálnejšie (pretože riskovanie vzácnych zdrojov rovnako ako zisk je súkromné - a teda ak sa to nepodarí, zaplatí to súkromný podnikateľ). V nasledujúcej epizóde podcastu ukážem, že má aj lepšie štrukturálne vlastnosti ako centralizované politické riešenia. V tomto blogu chcem povedať to, že ak je odvetvie, v ktorom daný problém riešime v exponenciálnom rozvoji, dokonca aj úplne na začiatku, najlepšie čo môže štátny úradník je rýchlo uhnúť z cesty. Exponenciálne technológie lineárne politické riešenia prevalcujú. Je to ako snažiť sa pilníkom na nechty ísť na Mt. Everest..

<!--more-->

Nedávno som písal blog o vzdelávaní v exponenciálnej dobe a s Robertom Chovanculiakom sme v jednej epizóde podcastu rozoberali, prečo chudobné deti v slumoch chodia do súkromných škol, aj napriek tomu, že štátne školy existujú a sú zadarmo. Konkrétny úryvok celej tejto časti je tu:

Celý podcast tu

V blogu som spomínal aj vytvorenie Čítanky pre urodzené slečny, ktorá umožní miliónom detí získať vzdelanie bez toho, aby bolo treba učiteľov, školy a podobné inštitúcie. Miliónom chudobných detí v Afrike, ktoré nevedia po anglicky. Ak ste nevideli, pozrite si víziu.

Aby ste si nemysleli, že je to niečo, čo bude o dvadsať rokov, 1. marca 2017 sa ide do druhého kola, s piatimi hotovými produktami, ktoré budú súťažiť o to, ktorý je najlepší - súťažiť budú v reálnych afrických dedinách o to, ktorý z týchto open-source produktov najlepšie deti vzdelá v základných veciach.

Niektorí ľudia tu hovoria o reforme slovenského školstva, s cieľom vytvoriť politickú stranu, získať dostatočný volebný výsledok na to, aby získali ministerstvo školstva a tak zreformovať školstvo. Sú pripravení zažiť svoj “Kodak moment”?

Ak si myslíme, že edutech - vzdelávacie technológie - nastupujú na exponenciálny rozvoj (čo si myslím nie len ja, všimnite si internet a všelijaké coursery a podobne - podrobnejšie som o tom písal v spomínanom blogu), dokážeme vzdelať obrovské množstvo ľudí za stále menej peňazí, kdekoľvek na svete. To je tá exponenciála. A štát rieši “platy učiteľov”, čo je podľa mňa absolútne nezmyselná otázka.

Poďme si pozrieť ako ten “Kodak moment” vyzerá. Keď prišlo R&D oddelenie Kodaku za boardom a predstavili im obrovský (fyzicky) 0.1megapixel digitálny fotoaparát, Kodak povedal: “My sme v biznise krásnych fotografií s obrovským rozlíšením a žijeme z filmov a fotopapiera, choďte s týmto preč”. Čo si neuvedomili, že k dnešnému iPhone 7 fotoaparátu je len 7 exponenciálnych krokov - stačí sedemkrát zdvojnásobiť tých 0.1MP! (0.1x(2^7) = 12.8). Na začiatku to vyzerá stále ako nula - 0.1, 0.2, 0.4, 0.8. Všetko veľmi zlá kvalita. Porovnajme si to na fotke auta z diaľky:

Porovnanie kvality fotografií

Kodak v roku 2012 skrachoval. Instagram (okrem iných firiem) ich podľa mňa nahradil, je v rovnakom biznise “uchovávania spomienok”, aj keď nevlastní ani nevyrába jediný fotoaparát - lebo už prebehla dematerializácia a demokratizácia a fotoaparát majú najlacnejšie telefóny, ktorých je v Afrike miliarda. Instagram kúpil Facebook za miliardu dolárov, momentálne je to pre nich 30 miliárd dolárový asset.

Tento Kodak moment sa práve deje vo vzdelávaní.

Štátny úradník a ľudia, čo to nevidia vám povedia: “Choď do kelu so svojimi vzdelávacími programami pre bohatých bratislavčanov, ktorých učíš po večeroch programovať, ja riešim globálny problém vzdelania pre cigánsku osadu pri Terchovej, nie vzdelanie bohatých belochov z Bratislavy”. Lenže kým sa niekto dostane do vlády a bude ministrom školstva, kým dobojuje s úradníkmi, celou mašinériou, so svojimi koaličnými partnermi a podobne, nastane tak 5 zdvojnásobení a môže tam prísť akurát tak zhasnúť svetlo.

Lineárne rozmýšľajúca a fungujúca vláda so svojim slimáčim tempom postupného boja proti úpadku (ani nie rozvoja) podľa mňa nemá šancu proti exponenciále. Môže tak maximálne uhnúť z cesty. Teraz to znie smiešne, je to ako tsunami, ktoré ešte z brehu ani nevidno, zdvojnásobuje sa pomerne málo aktivít (ale aj tie na Slovensku sú a je ich pomerne dosť). Keď ale tsunami príde k brehu, prevalcuje celý štátny školský systém skôr ako sa úradník stihne nadýchnuť.

Ja chcem byť súčasťou tej exponenciály, nie toho lineárneho akože zlepšovania niečoho, čo treba akurát tak vypnúť, aby to nemíňalo zdroje. Kto chce byť posledný šéf Kodaku v 2012, ktorý vypĺňal formuláre na podanie bankrotu? Ja chcem byť Instagram.

January 18 2017

06:00

Bohatí ľudia neplatia dane

Jadrom tohto blogu je myšlienkový experiment, teda nie veda - a je plne OK, ak s ním nebudete súhlasiť. Mne prišiel tento myšlienkový experiment ako zaujímavý pohľad na večne omieľanú tému.

Tematicky trochu nadväzuje na môj predchádzajúci blog o morálke, takže predtým než mi začnete nadávať, že nie som za plnú rovnosť (čo nie som), prečítajte si prečo to tak je a to, že chápem, že máte iné morálne intuície.

<!--more-->

Nerovnosť

Najprv pár základných vecí: Príjmové nožnice sa pravdepodobne roztvárajú, čo je ale isté je, že rozdelenie bohatstva spoločnosti nasleduje tzv. Paretovo rozdelenie (“20% ľudí vlastní 80% majetku” - konkrétne čísla sú pravdepodobne iné). Čo ale chápe málo ľudí je, že toto rozdelenie nie je popísateľné “zvonovou krivkou” ako normálne rozdelenie (ako napríklad výška ľudí) a navyše je fraktálové, čo v praxi znamená, že ak ľuďom závidíte bohatstvo keď ste chudobní, budete závidieť aj keď budete bohatí (ak by ste sa stali súčasťou tých 20% ľudí, ktorí vlastnia 80% majetku na Slovensku, vrámci nich budete pravdepodobne súčasťou tých 80%, ktorí vlastnia iba 20% majetku a tým 20% z vašej kohorty môžete závidieť rovnako ako kým ste zbohatli).

Kto vytvára technologický pokrok

Osobne si nemyslím, že nerovnosť je zlá. Jeden z dôvodov je, že bohatstvo sa vytvára “zvrchu”, nie zospodu. Chudobní ľudia väčšinou všetko čo majú spotrebujú na prežitie. Bohatý človek si môže dovoliť kúpiť si nový mobil, novú liečbu alebo niečo podobné. To, čo je teraz luxus bude časom komodita. Neviem, čo by John Adams v 18-tom storočí dal za kvalitného súčasného zubára, ale myslím, že ani George III vtedy nemal takú zubnú starostlivosť, aká je u nás dnes bežná. Podstatné je, že nehovorím o tom, kto ten iPhone alebo zubárske nástroje vyrába. iPhone nevznikol v Čínskej továrni v Shenzene, kde ho vyrobili (alebo “skompletizovali”), vznikol v mysliach ľudí, ktorí vsadili na to, že si ho vyššia stredná trieda kúpi. A to poháňa inováciu, z ktorej nepriamo benefitujú aj tí ľudia, ktorí na jeho výrobu nijak neprispeli (napríklad 93% afričanov má podľa niektorých výskumov prístup k mobilnej sieti - a lacné mobilné telefóny sú aj výsledkom toho, že niektorí ľudia kupujú drahšie telefóny).

Na druhej strane stúpanie nerovnosti je odhadované veľmi zle, pretože ľudia ako Piketty neovládajú štatistiku (a bod 156 tu). Internetom sa prehnala štúdia o tom aká je nerovnosť vo svete katastrofa, INESS o tom napísal článok: Svet obchádza strašidlo nerovnosti.

Ako bohatí ľudia neplatia dane, ak nechcú

Poďme ale naspäť k daniam. Začnime základnými informáciami o tom, prečo bohatí ľudia často neplatia dane. Dve základné veci sú vplyv na politiku a možnosti daňových optimalizácií. Vplyv na politiku (alebo súdny systém) znamená, že politici v demokracii potrebujú na zvolenie hlasy. Tie je pomerne jednoduché kúpiť za peniaze. Nehovorím len o billboardoch, ktoré sú drahé, ale aj o využívaní moderných technológií na cielenie politickej propagandy. Politik je človek, ktorý premieňa správne slová, povedané správnym ľuďom na hlasy od týchto ľudí. Aspoň úspešný politik. Čo je jeden z dôvodov, prečo ma absolútne nezaujíma, čo nejaký politik rozpráva v politickej kampani, jeho jediným cieľom je získať hlasy, nepredstavuje vám svoju víziu budúcnosti. Pretože vždy chudák pôjde do koalície. Aj ten Obama, ktorý bol osem rokov veliteľom amerických ozbrojených síl napriek rečiam nedokázal zastaviť vojnu v Iraku a počet zhodených bômb za jeho vlády dosiahol nový rekord - dokonca ich zhadzuje z lietadielok na diaľkové ovládanie zvaných drony.

Ľudia, ktorí tie kampane financujú samozrejme za to niečo chcú a nejaké zadné vrátka, či už v zákonoch alebo v súdnom systéme, vďaka ktorým môžu neplatiť dane sa samozrejme dajú ľahko vybaviť. Tieto zadné vrátka nie sú dostupné pre každého a často majú vysoké fixné náklady.

Daňová optimalizácia

Tým sa dostávame k daňovej optimalizácii. Upratovačka alebo učiteľka na základnej škole, ktorá pracuje pre štát má minimálne možnosti optimalizovať. Taxikár má oveľa jednoduchšie možnosti nepriznať príjem, ale keď ho už zaznamená na taxameter, má problém vytvoriť dostatočné množstvo nákladov (a paradoxne služby ako Uber možnosti nepriznať príjem výrazne znižujú - keď uberistovi niečo príde na PayPal, nemôže sa tváriť, že to nedostal - na rozdiel od desaťeurovky vo vačku). Podnikateľ, ktorý má niekoľko desiatok firiem v rôznych krajinách má možnosti oveľa vyššie. Môže príjem vytvárať v krajinách, kde nie je zdaňovaný, využívať všelijaké trusty a podobne.

Tieto schémy majú nejaké fixné náklady (napr. založenie offshore firiem), ale bohatý človek predovšetkým má rôzne legálne fikcie, vďaka ktorým si môže odpočítavať náklady. Prečo si nemôžu náklady odpočítavať bežní ľudia? Lebo sú zamestnaní. Tu by som rád podotkol, že existujú krajiny, kde človek nemusí byť zamestnaný, ale môže mať niečo ako “živnosť” a robiť na ňu. V takom prípade si môže daňovo uznateľné náklady odpočítať od základu dane. A zaujímavé je, že napríklad v USA na “živnosť” nepotrebujú žiadne “živnostenské oprávnenie”, každý je štandardne živnostník.

Väčšina ľudí daňové optimalizácie vôbec nechápe. Mainstreamové noviny častokrát hovoria, že nejakú slovenskú firmu vlastní “schránka z Cypru” - a teda neplatia dane. Lenže daň z príjmu slovenská firma (až na výnimky) platí v krajine, kde vytvorí príjem, teda na Slovensku - a tento zdanený príjem vyplatí majiteľovi na Cyprus. Cieľom týchto schém je pravdepodobne viac skryť skutočného vlastníka (v momente, keď to štát zakáže robiť takto - čím by výrazne obmedzil medzinárodné podnikanie - bude veľmi lukratívny inštitút bielych koní, čo neviem, či úplne chceme). Ďalším využitím môže byť obmedzenie daní pri predaji firmy, ale to je veľmi okrajový scenár.

Myslím si, že už tieto dva dôvody jasne hovoria, že ak bohatý človek nechce platiť dane, tak ich platiť nebude. Ale toto nie je ten myšlienkový experiment, to sú len bežné a zjavné dôvody.

Myšlienkový experiment

Poďme si povedať, prečo aj bohatí ľudia, ktorí chcú platiť dane a neoptimalizujú ani neuplácajú politikov väčšinou platia relatívne málo daní. Dôvodom je štruktúra cien a produkcia peňazí.

Väčšina ľudí si myslí, že podnikateľ platí niečo ako dane z príjmu (a dane z dividend a pod.). Lenže pre podnikateľa sú zaplatené dane obyčajný náklad, je to taký istý náklad ako materiál, nájomné a podobne. Čiže akékoľvek zvýšenie daní sa z dlhodobého pohľadu prejaví na cene. Dôvod je podľa mňa aj ten, že v jednotlivých odvetviach je pomerne stabilná marža; “Aká je marža v tvojom odvetví?” je úplne bežná debata medzi podnikateľmi, ktorí podnikajú v rôznych oblastiach. A keď som sa prvýkrát bavil s konkurenciou, zistil som, že prevádzková marža v našom odvetví je veľmi podobná, bez toho, aby sme sa na tom nejak dohodli.

Myslím, že jeden z dôvodov je, že účtovne je v zisku zahrnuté riziko, ktoré je dosť rôzne v rôznych odvetviach. Riziko je tiež náklad, ale nie je daňovo uznateľný, takže z marže je veľká časť pokrytie rôznych druhov rizík (zníženie dopytu, kolísanie vstupných cien, právne riziká, meniace sa prostredie, …). Z tohto dôvodu si myslím, že výnos kapitálu (po zdanení) na ktorý podnikatelia cielia je oveľa stabilnejší ako samotný zisk. Ak je to pravda (čo je len môj názor, ktorý nemám nijak podložený), tak daň z príjmu je obyčajný náklad, ktorý sa pretaví do koncovej ceny produktov a služieb.

Teda si myslím, že daň z príjmu neplatí firma, ktorá príjem vytvorila, ale koncový zákazník. Na to, aby to bola pravda ale nie je potrebný tento predpoklad, stačí si uvedomiť, že firma peniaze získava predajom svojich produktov a služieb, takže každé euro, ktoré zarobí prichádza od koncového spotrebiteľa. Na to, aby firma mohla zaplatiť daň z príjmu, musí ho získať od spotrebiteľa, ak nevytvorí zisk, nič neplatí. Takže v konečnom dôsledku peniaze na zaplatenie daní pochádzajú z peňaženky spotrebiteľa - nie od “bohatého podnikateľa”. Ten ich síce “prizná” a odvedie štátu, ale zaplatil ich spotrebiteľ. (Na druhej strane, daň z príjmu predstavuje v priemere cca 1-2% z tržieb firmy, takže zrušenie dani z príjmu by asi veľmi ceny neznížilo, na druhej strane by prinieslo konkurenciu, pretože je to podstatná časť z výnosu kapitálu - to sa ale netýka ostatných daní, ktoré platí spotrebiteľ, DPH je pätina ceny koncového produktu, spotrebné dane na benzín sú tiež podstatnou zložkou ceny, ktoré sa prejavujú aj v cenách produktov, ktoré kupujú ľudia, ktorí “chodia všade pešo” - tie paradajky na Miletičku niekto musí doviezť).

To, že dane platia “bohaté firmy” je podľa mňa ilúzia, platíme ich my, ktorí služby týchto firiem využívame. Z tohto pohľadu je zaujímavé to, že firma, ktorá dobre optimalizuje dane nám potom môže poskytnúť lepšie ceny (a zarobiť tak ešte viac, lebo má síce nižšie ceny, ale vďaka nim má viac zákazníkov, takže daňové optimalizácie sú konkurenčná výhoda). Ľudia väčšinou vnímajú firmy, ktoré daňovo optimalizujú ako nemorálne, ale zaujímavý pohľad je práve ten, že v skutočnosti nám “nechtiac” poskytujú lepšie služby (ak nemajú inú, napríklad monopolnú výhodu, zabezpečenú štátnou licenciou, štátom garantovaným patentom a podobne).

Nechajte to chvíľu vstrebať - aj ak tomu plne neveríte, skúste do konca tohto blogu len pre účel myšlienkového experimentu predpokladať, že všetky dane platia koncoví spotrebitelia.

Štruktúra spotreby

Na to, aby sme pochopili, prečo zo svojej produkcie platia dane najviac chudobní ľudia je dôležité uvedomiť si, čo so svojim majetkom robia chudobní, stredná trieda (nech je to čokoľvek) a bohatí ľudia. Chudobný človek všetko čo zarobí spotrebuje - na niečo ako “nákupný košík”, ktorý je u každého iný (preto oficiálne štátne meranie inflácie rastom indexu spotrebiteľských cien je nezmysel). Minú ich na jedlo, ktoré si nedopestujú sami, na nájom, energie, zdravotnú starostlivosť a vzdelanie detí. Chudobní žijú “z ruky do úst” a nešetria, čiže všetko spotrebujú. A ako v tomto myšlienkovom experimente predpokladáme, všetky dane z pridanej hodnoty, spotrebné dane a dane z príjmu platia spotrebitelia. To znamená, že takmer 100% svojej produkcie premenia na spotrebu a tú zdania.

Opačný extrém je bohatý človek. Dajme tomu, že je výrazne bohatší ako chudobný človek (napríklad tisícnásobne). Bohatstvo v spoločnosti má paretovu distribúciu, ale objem žalúdka je stále gausovka (a nepredpokladám, že má veľmi silnú koreláciu s majetkom). Tým chcem povedať, že keď si bohatý človek kúpi tri vily, šesť áut, dve jachty a jedno súkromné lietadlo, nespotrebuje toho až tak veľa - veľká časť jeho majetku budú investície, čo budú vo veľkej miere akcie vo firmách (ktorých dane z príjmu platia ich zákazníci), zlato (ktoré nevytvára nič zdaniteľné, kým ho znova nepredajú) a iné komodity, možno nejaké dlhopisy, Bitcoiny a podobne. Bohatý človek nie je fyzicky schopný spotrebovať priamo úmerne viac ako chudobný človek. Áno, jeho dom je možno oveľa drahší, ale dennodenná spotreba je v pomere k celému majetku oveľa nižšia. Bohatý viac šetrí a investuje, menej spotrebuváva.

Štruktúra cien

Ďalší veľmi podstatný efekt je produkcia peňazí, ktorá je brutálnou daňou, ktorú väčšina ľudí nevidí. A je výrazne nepredvídateľná. V súčasnosti ten efekt napríklad cítiť na IT sektore na Slovensku. Vďaka eurofondovým programom do IT sektora natiekla miliarda eur. Ale nevzniklo toľko nových programátorov (aj keď zlé jazyky budú tvrdiť, že zrazu sa zo študentov prvých ročníkov vysokých škôl stali senior programátori, stále to prinajhoršom strojnásobilo počet programátorov). To znamená, že ponuka programátorov je relatívne stabilná, ale dopyt sa zvýšil. Jedná sa o novovytlačené peniaze, ktoré do ekonomiky natiekli. Neboli to prostriedky, ktoré vznikli produkciou.

Programátor si teda v poslednej dobe zarobí viac, nie vďaka tomu, že viac vyprodukuje, ale vďaka tomu, že čerstvé “novovytlačené” peniaze sa vláda rozhodla liať do tohto sektora a nie do pestovania paradajok (aj keď poľnohospodárske dotácie sú iná story).

Efekt to má taký, že si programátori môžu dovoliť nový iPhone, lepšie paradajky aj lepšie bývanie. Takže nepriamo dvíhajú aj ceny nehnuteľností (aj keď tie rastú vďaka novovytlačeným zlým peniazom, ktoré cez hypotéky tečú do nehnuteľností a do stavebného sektora). Viac o zlých peniazoch v knižke Juraja Karpiša Zlé peniaze. Disclaimer: S Jurajom som tento článok nekonzultoval a je dosť možné, že vidí veci výrazne inak ako ja.

Ak zvládate angličtinu, tento efekt zvyšovania cien (a implikácií pre podnikanie) popisuje veľmi dobre Richard Maybury vo svojej knihe Clipper Ship Strategy. Čo je ale podstatné - väčšinou si ľudia myslia, že tie nové peniaze prichádzajú do ekonomiky rovnomerne. To sa dá veľmi ľahko vyvrátiť. Peňažná zásoba M1 v novembri 2016 bola 7156510 miliónov. Koncom roka 2015 niečo nad 6000000 miliónov (zdroj). Euro používa asi 337 miliónov Európanov. Predpokladám, že ste si nevšimli, že by ste dostali medzi rokom 2015 a 2016 pod stromček (7156510-6000000)/337 = €3431 (ak by som zobral zásobu M3 ako ukazovateľ, bolo by to nahrubo €1514). Ak vám zaklopal nejaký vládny úradník alebo zamestnanec centrálnej banky a odovzdal vám tieto peniaze, prosím dajte mi na neho kontakt, lebo na mňa určite zabudol.

Tieto peniaze ale niekam išli. Porovnajte si to s tým koľko zaplatíte vy alebo akýkoľvek “bohatý človek” na daniach a je jasné, že tento efekt nie je ani zďaleka rovnomerný. Niekto z neho benefituje a niekto na ňom prerába. Jedna miliarda takýchto peňazí deformovala slovenský IT sektor na nepoznanie, vďaka tomu vznikajú aktivity, ktoré bojujú proti korupcii (ako napríklad slovensko.digital) a všelijaké iné organizácie, ktoré sa snažia niečo s tým robiť). “Problém” je, že chcú pomôcť tým, že sa snažia tento tok peňazí nasmerovať niekam inam (spravodlivejšie, lepšie, “hodnota za peniaze” a podobne). Lenže jadrom celej deformácie je samotný tok týchto peňazí. Čím nehovorím, že nie je dobré bojovať proti korupcii, len to, že ak sa tie peniaze použijú aj v “súlade so všetkými mravmi”, budú rozdelené nerovnomerne. Určite jedna štvorčlenná rodina nedostane €6000 ročne (prírastok M3), resp. €13600 (prírastok M1) každý rok.

Podnikatelia (aspoň tí, ktorí sú úspešní) sú veľmi dobrí v tom, že vedia tento tok peňazí identifikovať. Najbežnejšie využitie tohto toku peňazí je predávať tým, ku ktorým sa tieto peniaze dostanú najskôr a nakupovať od tých, ku ktorým sa dostanú najneskôr, teda predávať za vyššie ceny ľuďom, ktorí si tieto vyššie ceny môžu dovoliť (majú prístup k “novým eurám”) a nakupovať od tých, ktorí si tieto nové eurá ešte nevšimli (a teda nestihli dostatočne zvýšiť ceny).

Samozrejme, držať na účte eurá (alebo v eurách denominované dlhopisy) sú asi najhoršia stratégia na sporenie, lebo tento efekt to bohatstvo zničí rýchlejšie ako vietor odfúkne piesok z pláže. A tým sa dostávame k strednej vrstve, ktorá síce nemá podiel vo firmách, akcie a zlato, ale niečo ušetrí, napríklad na lepšie bývanie. Neplatí teda toľko daní na spotrebe, ale ušetrí oveľa menej ako si myslí, pretože nevyužíva efekt nových peňazí; dokonca je na zlej strane tohto efektu.

Transfer od bohatých k chudobným a od chudobných k bohatým

Zoberte si napríklad rodinu, ktorá si “šetrí na bývanie”. To znamená, že si ukladajú eurá na nejaký “sporiaci účet”, ktorý ak to veľmi preženiem zarába 5% p.a. Ich sused si vezme hypotéku s trojpercentným úrokom a kúpi si nový dom. Na trhu je o dom menej, takže ceny domov stúpli (samozrejme, nové domy sa aj stavajú, len si treba uvedomiť, že aj druhý sused stavia - tiež na hypotéku - a teda robotníkov je menej, nehovoriac o tých, ktorí za eurofondy stavajú ďiaľnice a teda nemôžu stavať váš dom - ak im neponúknete obzvlášť dobrú odmenu). Čo to znamená pre šetriacu rodinu? Že ceny toho, na čo šetria stúpajú oveľa rýchlejšie a oplatí sa skôr sa napojiť na zdroj nových peňazí (úvery, eurofondy) ako šetriť. A tým sa znova dostávame k tomu efektu nových peňazí. Neoplatí sa šetriť (teda rozhodnúť sa “spotrebúvať menej”), ale prisať sa na zdroj nových peňazí a presunúť to šetrenie cez rast spotrebiteľských cien na všetkých ostatných. Predstavte si to tak, že ja si postavím teraz dom na hypotéku, spôsobím rast cien nehnuteľností a vďaka mne vzrastú aj ceny robotníkov. K nim (a k pôvodnému majiteľovi pozemku, od ktorého som kúpil) sa dostanú tieto nové peniaze a podľa toho, čo kúpia oni spôsobia rast ďalších cien. Teda ľudia, ktorí spotrebuvávajú všetky tieto statky (domy, pozemky, robotníci, rožky s treskou a borovička, ktorú si robotníci kupujú) toho môžu vďaka vyšším cenám spotrebovať menej. Takže všetci šetria na môj dom. Paráda, nie? Myslíte si, že hypotéku dostane pravdepodobnejšie chudobný človek alebo stredná trieda? Ešte raz, aby sa to lepšie vstrebalo - chudobní ľudia cez to, že môžu vďaka rastúcim cenám spotrebovať menej “šetria” na domy bohatších ľudí, ktorí dostanú hypotéku. A nie len na domy, hypotéky sú len jedna z mála ciest, ktorými sa statky presúvajú od chudobným k bohatším. Eurofondy sú ďalší pekný príklad. Celé je to neviditeľné, nikomu neubúda zostatok na účte, len sa zrazu za eurofondy rekonštruuje “zadarmo” detské ihrisko alebo kostol v dedine, všetci sú štastní, že tú európsku úniu máme. A potom si len zanadávame, že tie paradajky a domy zase zdraželi, zlí chamtiví podnikatelia, však? Nabudúce, keď budete nadávať na vyššie ceny, pozrite sa na logo európskej únie a nápis “Postavené z fondov Európskej Únie”. To je pravý dôvod, prečo ceny stúpajú - a chudobní sú chudobnejší.

Bohatý človek má síce veľmi často nejaké eurá (“keš je kráľ”, hlavne v dobe krízy, kedy bohatý človek “vo výpredaji” kupuje lacno všetko, čoho sa panikáriaci ľudia chcú zbaviť, aby vykryli straty), ale veľká časť jeho majetku sú “superpeniaze”, napríklad akcie. A samozrejme vlastní budovy, domy, továrne, firmy, autá, … Všetko podlieha nejakému opotrebovaniu, ale málokedy až takému, ako inflácia.

(Skoro) záver

Sociálny štát podľa môjho názoru neplatia bohatí ľudia. Je to jedna veľká ilúzia, vďaka ktorej si chudobní ľudia myslia, že bohatí ľudia časť svojej produkcie venujú chudobným. Myslím si, že väčšinu daní a “inflačnej dane” (efektu produkcie nových peňazí) platia ľudia, ktorí spotrebujú väčšinu svojej produkcie, ľudia, ktorí používajú štátne zlé peniaze. Len na to, aby ste to videli sa treba ponoriť do myšlienkových experimentov a nepozerať sa iba na daňové priznania (ktoré vo vás vytvoria veľmi peknú, ale nepresnú ilúziu toho kto platí dane) a zostatok na účte (lebo euro dnes a euro o dva roky nie je to isté - a závisí od toho komu predávate, či tým, ktorí majú prístup k novým peniazom alebo tým, ktorí predávajú paradajky na Miletičke).

A potom tu máme rozhorčených salónnych ľavičiarov, ktorí robia startupy z eurofondov, popíjajú organickú kávičku (tá chutí aj mne, aspoň niečo máme spoločné) a rozhorčujú sa nad tým, aká je vo svete nespravodlivosť - bohatí ľudia by mali platiť dane. V UK ich volajú Champagne socialist. Ich cieľom, ktorý prezentujú, je zvýšiť dane pre bohatých a pomôcť chudobným. Čo absolútne nechápu, je štruktúra daní a štruktúra nových peňazí. A navyše, keďže z tých nových peňazí žijú, budú sa biť do pŕs za zavedenie progresívnej dane alebo za zvýšenie dane z príjmu pre bohatých, zavedenie daní z dividend, ale nikdy nepristúpia na to, čo by naozaj pomohlo - zavedenie slušných peňazí, bez vládnych zásahov a deformácií a ich pumpovania do vybraných sektorov ekonomiky. Prečo? Lebo práve z toho profituje ich neziskovka, ktorá získava granty, ich startup, ktorý je financovaný štátnym startup fondom alebo eurofondovým grantom.

Čo s tým?

Ak sa vám podarí čokoľvek ušetriť, šetrite to v niečom inom ako v štátnych peniazoch. Pre každého je to niečo iné, ale pre mňa sú dobré investície do môjho vzdelania a rozvoja - teda zvyšujem svoju hodnotu na trhu a chcem mať viac možností a schopností ako založiť a viesť firmu (čím viac toho viem, tým efektívnejšie a vo viacerých oblastiach môžem podnikať).

Ak máte deti, tak to bude investovanie do zdravia a vzdelania vašich detí. To sú dividendy, ktoré vám nikdy nezoberie žiadna centrálna banka. Samozrejme, neučte sa niečo, čo v dobe technologického pokroku nebude potrebné. A nechcem tým povedať, že máte ísť na štátnu univerzitu študovať medzinárodné vzťahy alebo niečo podobné, vzdelávajte sa v tom, čo vám osobne pomôže alebo znalosť čoho má na trhu veľkú hodnotu. Povedané inými slovami, vzdelávajte sa v tom, čo vám umožní viac pomôcť viacerým ľuďom (vrátane seba). Ak ste nepočuli môj posledný podcast s mojou mamou o tom ako to robíme my, odporúčam, ak zvládate angličtinu, tak aj môj starší blog o tom ako spraviť z riešenia problémov sveta svoju kariéru. Ak nezvládate angličtinu, časť z neho v slovenčine vyšla predtým na menejstatu.sk.

Ďalší dobrý spôsob šetrenia je ukladanie hodnoty v drahých kovoch (napr. v zlate) a v bitcoinoch (pozor, to je do veľkej miery špekulácia). Nepočítajte s tým, že hodnota ktoréhokoľvek z nich vzrastie, ale minimálne u zlata ani veľa neprerobíte, myslím, že oproti euru je to bezpečný prístav na 20 a viac rokov. Celá moja stratégia je v tomto blogu (tiež v angličtine). Inú zaujímavú stratégiu, ktorá sa mi tiež pozdáva popísal Harry Browne vo svojej knižke Fail-safe investing.

Skúste sa zamyslieť, aké sú ďalšie spôsoby, aby ste sa nestali obeťou tohto efektu. Zamyslite sa nad tým, čo financujete a vďaka čomu sa vzdávate svojho životného štýlu. Potrebujete nový portál o doprave, keď používate Waze? Je podľa vás v pohode financovať výlety lietadielok nad nejaké krajiny na blízkom východe? Nielenže sme obeťami neúmerného zdanenia, ale práve vďaka nám: plátcom daní a používateľom zlých peňazí, vznikajú takéto projekty. Nie preto, že “sme sa neozvali”, nie preto, že sme nehlasovali alebo zle hlasovali vo voľbách. Preto, že pracujeme, nakupujeme a teda to platíme z našich daní.

Ak si myslíte, že vďaka daniam financujete sirotčince, chudobných a postihnutých, zamyslite sa, či tých niekoľko veľa miliónov nových eur naozaj skončí u bezdomovca, siroty, invalida alebo znásilnenej ženy. Ak nie, druhé dôležité uvedomenie je, že nepotrebujeme viac peňazí (či už od bohatých alebo od kohokoľvek).

Prajem veľa optimizmu a odporúčam sa zamyslieť na tým, čo môžete urobiť vy osobne - a nemyslím tým teraz spraviť kampaň, web alebo politickú stranu, ale naozaj osobne - ako môžete zmeniť svoje správanie, aby ste túto rovnicu naklonili vo svoj prospech. Ak budete bohatší, doprajete si luxus, pomôžete aj mne, ktorý som sa o to nijak nepričinil, lebo budete financovať pokrok, z ktorého ťažíme všetci - a tí najchudobnejší neprimerane viac. Ak chcete prispieť spoločnosti, neplaťte dane, ktoré platiť nemusíte, šetrite, investujte a vytvárajte. A samozrejme, ak chcete pomôcť tým, ktorí pomoc potrebujú, nepotrebujete na to štát, predpokladám, že tých, ktorí pomoc potrebujú dokážete nájsť aj sami.

January 12 2017

23:00

Zuzana Bednárová: O tom ako rásť vo všetkých oblastiach a mať v živote všetko

Vesmíru vládne entropia. Ak niektorej oblasti svojho života nevenujeme energiu, postupne degraduje. Do svojej kariéry alebo financií neinvestujeme energiu a čudujeme sa, že nenapredujeme alebo sme iba šedý priemer. Nevenujeme sa zdraviu a ono sa zhoršuje. Partnerskému vzťahu odchádza šťava. Je na to nejaké riešenie? Dá sa mať všetko? Na túto otázku zodpovedá Zuzana Bednárová a.k.a. moja mama. Už roky sa venuje koučingu, zlepšovaniu života - svojho aj svojich klientov. A podarilo sa mi ju ukecať na podcast, takže verím, že zlepší trochu aj ten váš. Tento podcast naozaj stojí za to pre každého!

<!--more-->

Veríme, že existujú ľudia, ktorí majú skvelý život vo všetkých oblastiach - osobné, vzťahové, kariérne a finančné, kvalita života. Existuje na taký život recept? Existuje, ale pre každého je iný, lebo každý človek je iný. Ako nájsť ten svoj dúfam zodpovieme v tomto podcaste.

“Majster v umení žitia veľmi nerozlišuje medzi svojim zamestnaním a hrou, medzi svojou prácou a oddychom, medzi svojou mysľom a telom, svojim vzdelaním a rekreáciou, láskou a náboženstvom. Ledva vie ktoré je ktoré. Jednoducho ide za svojou víziou výnimočnosti vo všetkom, čo robí a necháva na iných, aby sa rozhodli, či to považujú za prácu alebo hru. V svojich očiach stále robí oboje.” - L. P. Jacks

Odkazy, ktoré spomíname alebo by ste si ich mali pozrieť:

Ak vás tento podcast zaujal, prihláste sa k odberu, vyzdieľajte ho na sociálnych sieťach a podobne. Poteší aj recenzia na iTunes. V jeho tvorbe budem pokračovať iba vtedy, ak budem mať pocit, že to má zmysel a teda že ho niekto počúva. Ďakujem všetkým poslucháčom za investovaný čas!

Prepis podcastu

Juraj: Vítam vás pri ďalšom vydaní podcastu. Mojím dnešným hosťom je Zuzana Bednárová a zhoda mien nie je náhodná je to moja mamina a zavolal som si ju. A pretože sa venuje koučingu a venuje sa takej pomerne zvláštnej veci. Väčšina koučov koučuje je v jednej konkrétnej oblasti sú to kouči pohybu a stravovania a potom sú kariérny kouči vzťahový kouči a tak ďalej a my sme taký trochu mamonári a chceme mať v poriadku celý život. Otázka je že akým spôsobom sa dostať k tomu aby sme mali dobrý osobný život, vzťahy, kariéru, zdravie a všetko naraz, takže povedz možno niečo k tomu koučingu a prečo je to dôležité. Za tebou vlastne chodili klienti s konkrétnymi problémami.

Zuzana: Ja som sa tiež začala venovať takému normálnemu koučingu a skúmala som teda že aké problémy tí klienti riešia a zistila som, že môžeš byť úplne super v práci napríklad alebo môžeš mať super vzťahy ale keď nemáš poriadku svoje zdravie svoju telesnú kondíciu, tak niekde to začne škrípať. To bol jeden dôvod, prečo som hľadala niečo iné a druhý dôvod bol že koučing sa stal pred nejakými desiatimi rokmi taký strašne moderný a koučom bol každý lebo veď ja sa dokážem rozprávať s ľuďmi a pýtajú sa ma veci tak asi som teda ten kouč - dám si to na internet, ešte si dám dobrú cenu, tak potom môžem predávať koučing. Ja som jednak koučingu venovala tým, že som ho študovala, ale chcela som nájsť niečo, čím ten obyčajný koučing - ten ordinary - povýšiť na extra-ordinary, čiže chcela som pridať niečo extra. Uvedomila som si, že ak chce človek úplne vyladiť svoj život a byť úspešný tak musí mať život vyladený vo všetkých oblastiach, čiže keď príde klient že napríklad chcem vyriešiť svoju kariéru alebo rozhodnúť sa, či ostať v zamestnaní alebo ísť do iného zamestnania, tak môže to súvisieť so vzťahmi, môže to súvisieť so zdravím a proste že na život človeka sa treba dívať komplexne. To bol dôvod prečo som hľadala systém, ktorý toto všetko dokáže zastrešiť.

Juraj: Takže takýto systém sme nakoniec našli, používam ho aj ja. Je to je to systém, ktorý sa volá Lifebook a povedz možno niečo o ňom, že ako funguje.

Zuzana: Čo je dobré na ňom je, že je to existujúci systém a že sme ho nemuseli vymýšľať. Lifebook je taký program osobného rozvoja, ktorý sa zaoberá všetkými dôležitými oblasťami ľudského života. Začína personálnym životom, kde pokrýva také veci alebo také časti ako je zdravie a telesná kondícia, intelektuálny život, emocionálny život, charakter a veľmi dôležitú časť ľudského života spirituálny život. Potom prechádza ďalej do vzťahovej oblasti, kde sa zaoberáme partnerstvom, rodičovstvom a aj sociálnym životom. Ďalej ideme do kariéry a do business oblasti, teda ktorá pokrýva kariéru a finančný život to znamená ako s peniazmi, ktoré zarobím ako s nimi nakladať a čo robiť. Potom prechádzame do kvality života ako takej a do životnej vízie.

Juraj: Aha čiže je to vlastne spojenie alebo teda nejaký zoznam tých oblasti. A čo je to teda, dávaš ľuďom rady do života alebo ako to funguje?

Zuzana: Koučing samo o sebe nie je o radách do života, aj keď veľa klientov príde, že mám taký a taký problém povedz mi čo robiť. Lifebook je možné pomenovať framework, je to vlastne štruktúrovaná záležitosť, kde si ten klient sám napíše to, čo chce v živote dosiahnuť, a si preskúma ten svoj život, povie si čo v skutočnosti chce dosiahnuť a aké má na to dôvody.

Spraví si taký začiatok tej stratégie, že ako sa tam dostať. Ona je taká jedna strašne zaujímavá vec na tom programe alebo celkovo na živote, lebo mnohé učenia sú o tom že keď budeš mať svoju víziu a budeš vedieť veľmi dobre, čo chceš dosiahnuť, tak to dosiahneš. Nie, nie je to úplne tak. Toto všetko je potrebné, ale čo je dôležité je robiť na tom každý deň, každodenná práca na približovaní sa k tomu môjmu cieľu, k tomu čo chcem dosiahnuť a o tomto je Lifebook. Teda nedáva ponaučenia, nehovorí ti ako to dosiahnuť, on ti nehovorí ani to vlastne, že čo dosiahnuť, každý jeden klient si napíše vlastne ten ten svoj Lifebook, to čo je dôležité pre neho.

Juraj: Rozumiem, je to vlastne, ja to volám že ťahanie ako z chlpatej deky. Tí klienti by sa mali pozrieť na jednotlivé oblasti života a možno zistia, že sú tam také nejaké prepoje. To sa mne na tom veľmi páči, že riešim zdravie a zistím že, možno keby som bol trošku viacej disciplinovaný a išiel pravidelne cvičiť, tak sa mi to zdravie zlepší. A je tam vlastne taký ten prepoj, že na to, aby som mohol mať dobré zdravie, tak samozrejme musím robiť všetko, čo sa týka toho zdravia, ale potrebujem aj nejaké charakterové vlastnosti, ktoré ma k tomu dokopú napríklad sebadisciplína. A tie kategórie samotné mi umožňujú vlastne to, aby som v živote na nič nezabudol, aby som si nepovedal, že dobre tak mám super job, zarábam veľa peňazí a tým pádom sa tomu venujem na sto percent na všetko ostatné kašlem. To je to, čo mne na tom príde zaujímavé, že ja si vlastne uvedomím, že aha však ja som celý deň v strese a som emočne úplne rozbitý, pol dňa som nahnevaný druhú polku dňa ale zarábam. Nejakým spôsobom sa dostať k tomu - a to nemá podľa mňa veľa ľudí vyriešenú tú vec, že byť tak nejak celkovo na tom dobre vo všetkých situáciách.

Poznám veľa ľudí, ktorí majú super partnerský vzťah, alebo majú super vzťah k deťom a sú super rodičia ale málokto to má vyriešené všetko.

Zuzana: Presne tak, ešte je aj druhá strana mince tohto, čo hovoríš lebo sú ľudia, ktorí hovoria - áno presne tak to je tá vzorka je väčšinou taká že si super dobrý v práci a zarábaš peniaze ale napríklad nemáš to úplne dobre vo vzťahu a tak ďalej, ale ľudia prídu aj s tým že, fajn ty mi to ukazuješ nejaké oblasti alebo kategórie ja už prácu mám vyriešenú, tak isto mám vyriešený vzťah, tak ja budem riešiť len tieto tri veci. Na Lifebooku - na tomto systéme - je krásne to, že je úplne jedno na akej úrovni začínaš, či úplne od nuly alebo či máš super dobrý partnerský vzťah napríklad, pretože vždy je čo zlepšovať, tá horná hranica ona neexistuje. Čiže aj svoj super život vieme povýšiť na ešte lepší.

Toto mňa napríklad veľmi prekvapilo v partnerskom vzťahu, keď som riešila ja svoj vlastný život v partnerskom vzťahu, ktorý mám v závideniahodný, fantastický, výborný čo všetko sa, dá ešte na ňom zlepšiť, prekvapilo ma to vo financiách napríklad, kde som myslela že mám krásne upratané a presne viem čo chcem dosiahnuť a ako to tam dosiahnem, ale také ešte zlepšenie. Dôležité je skutočne pracovať na všetkých tých kategóriách nielenže už tieto tri nepotrebujem, ale idem iba zvyšné robiť.

Juraj: Navrhujem ďalšiu vec - poďme sa ponoriť do tých jednotlivých kategórií. A ten dôvod je ten, že asi nie každý bude môcť prísť na tvoj koučing alebo na tvoj kurz Lifebooku. A my by sme chceli aby si z tohto podcastu každý odniesol nejakú hodnotu. Budeme robiť presne to čo Lifebook nerobí, budeme hovoriť o nejakých dobrých stratégiách a ja by som možno ešte začal tým, že ja keď som to robil prvý krát možno 5 rokov dozadu rádovo tak som si začal písať všetky stratégie ako všetko super vyriešim, čo všetko spravím a zistil som že mi v todo liste pribudlo 150 položiek. Páčilo sa mi to, že potom keď som tento proces robil znova - už som samozrejme veľa vecí vyriešil a prišli v živote nejaké ďalšie challenge, tak som sa viac venoval takým tým častiam, že zamysleniu sa že prečo niečo chcem a čo mi to pomôže v iných kategóriách života, ako by to presne malo vyzerať, aké sú moje presvedčenia a ostatné veci. Lebo napísať si to do list so 125 položkami je veľmi jednoduché, V prvom riadku napíšem cvičiť, v druhom riadku je lepšie jesť, tretí riadok nájsť si lepší job. Toto myslím si dokáže každý a potom sa pozriem na ten todo list a poviem si, že to je tak ťažké že to sa nedá. Takže myslím si, že je dôležité trošku popracovať na tých ostatných veciach okrem tej stratégie je fajn a to je vlastne to, čomu sa Lifebook primárne venuje.

Zuzana: Ešte tu dôležité povedať aj to že, ono to nie len poznanie, že čo chcem dosiahnuť a mať tú stratégiu, ale ako som povedala, že aj každodenne robiť. Ísť t tomu svojmu cieľu. Keď som hovorila o Lifebooku ako takom o programe tak on je ešte aj o tom, že nás učí techniky, ako sa vlastne k tým svojím cieľom dopracovať, čo je druhá taká podstatná časť Lifeboku. Poďme teda na jednotlivé kategórie. Dobre takže začneme tou osobnou časťou, osobným životom. Prvá kategória je zdravie a kondícia. Takže budeme tu hovoriť nejaké pozorovaniach, ktoré sú možno zjavné a čo možno niekomu pri tom napadne. Ale čo je dôležité je že ten úspech je pre každého iný, že to nemusí nemusí každý nutne použiť a to, o čom sa budeme baviť takže čo je teda taká taká nejaká bežná vec ktorá sa vyskytuje v tejto kategórii pri veľa ľuďoch. A prečo sa aj začína tým zdravím a kondíciou. Pretože táto kategória je veľmi ľahká každý vie, že čo treba robiť, treba správne jesť a treba správne cvičiť.

Nie je však jednoduchá, nie je to jednoduché dosiahnuť. Teóriu vieme všetci a čo je dôležité na zdraví a telesnej kondícii je taká tá rovnica: Čo priebežne dávate do svojho tela a ako priebežne používate svoje telo rovná sa vaša úroveň zdravia a telesnej kondície.

Túto rovnicu si treba zapamätať a dávať dôraz na to čo priebežne dávate. Lebo je to o tom, čo robíš denne, nie že raz pôjdeš cvičiť v decembri a potom dvakrát v januári. Ale to, že čo priebežne dávame do svojho tela je tiež pre každého iné. Sú ľudia, ktorým niektoré jedlá vyhovujú, niektoré nevyhovujú, niektorí ľudia si dávajú výživové doplnky, niektorí ľudia, fungujú na prírodnej strave, sú všelijaké diéty od vegánov, paleo alebo “zjem všetko, čo vidím”, alebo keto diéta.

Juraj: Keto diéta je považovaná za trend o ktorom sa bude hovoriť v roku 2017, takže odporúčam sa na ňu pozrieť.

A to ako priebežne používať svoje telo je aj cvičenie, ale aj sedenie, aj spánok, presne to som chcel povedať že som sa nedávno rozprával s nejakým človekom o výživových doplnkoch a hovoril, že má totálne nepravidelný spánok, spí 5 hodín denne a je celý deň unavený tak som mu povedal, že je úplne jedno aké výživové doplnky je on mal byť riešiť tento problém.

Zuzana: A toto je prvá kategória, pretože to je základ pre všetko ostatné keď som, celý deň unavený, slabý alebo niečo tak všetky tie ostatné veci sú ťažšie, čiže to treba často vyriešiť ako prvé, ak to teda človek nemá vyriešené. Zdravý človek má tisíc prianí a chorý iba jedno. Druhá kategória je intelektuálny život. Intelektuálny život je vlastne o rozmýšľaní. A zase takou základnou rovnicou alebo základnou poučkou v intelektuálnom v živote je:

Ak prevezmete kontrolu nad svojim myslením, prevezmete kontrolu nad vašim svetom.

Dáva ti to zmysel?

Juraj: Tým chceš asi povedať to, že v prvom rade to myslenie treba asi zapnúť, ono sa to nedá samozrejme zapnúť na sto percent, často funguje intuícia a také také automatické reakcie. Ale často keď robíme dôležité rozhodnutia, tak sa nad nimi nezamyslíme a ideme takým nejakým autopilotom, že nech to už mám za sebou a to je asi to, že je to rozmýšľanie vlastne tvorí ten náš svet. To, aké myšlienky sa nám objavujú v hlave a akým sa vystavujeme tak v takom svete žijeme.

Zuzana: Presne. Pretože ja rozhodujem o tom, o čom budem premýšľať.

Intelektuálny život je o tom, že poďme sa zamyslieť nad myslením. Že ak ja budem myslieť stále na to, čo bolo včera, čo som mohla tomu pánovi v autobuse povedať a ako by som to povedala ešte lepšie a budem sa týmto trápiť, tak vlastne kus toho môjho intelektuálneho života ide asi zlým smerom a neposúvam sa dopredu.

Pri intelektuálnom živote ide o to, aby sme vedome premýšľali nad tým, o čom budeme premýšľať.

Juraj: A to sa potom týka toho, že sa vzdelávame, čítame si knižky, chodíme na kurzy a tak ďalej.

Alebo mne sa páči práve práve taký ten pohľad - to je zase každý si tú kategóriu môže poňať ako chce - ale mne sa práve páči to, že zamyslieť sa nad tým že čomu venujeme tú myšlienkovú energiu. Či prídeme domov a naše plné sústredenie je, na Facebooku v diskusiách alebo v televízore alebo či sa rozprávať so svojim partnerom. Či sa mu plne venujem alebo proste toto vnútorné nastavenie a to smerovanie myšlienok je úplný základ.

Zuzana: Tak sa dostávame už ďalej potom emocionálnemu životu lebo aj z myslenia vlastne vyplýva ten emocionálny život ďalej.

Juraj: Ešte možno to by som zase povedal, že ten intelektuálny život je rozmýšľanie - zase základ pre ostatné kategórie a dokonca aj pre tú prvú, lebo niekedy treba niečo naštudovať, treba zistiť ako sa problémy dajú riešiť, treba vymyslieť dobrú stratégiu treba mať na to nejaký základný vstup.

Zuzana: Keď sa pozriem na zdravie, a tam ja zvyknem hovoriť moje telo je môj chrám ako sa o neho starám. A keď idem na intelektuálny život, vlastne ten intelektuálny život to je môj majetok s ktorým narábam, ako ho používam a potom keď ideme ďalej na emócie, tak emócie sú hnací motor.

Juraj: Tak poďme k emociám…

Zuzana: Poučka - zase tá rovnica o ktorých hovoríme - je

Emocionálny vhľad a kontrola nad emóciami sa rovná emocionálnej inteligencii.

Juraj: Dobre čo je emocionálny vhľad?

Zuzana: Emocionálny vhľad je to, že keď som napríklad nahnevaná, tak skúmam, že čo to vyvolalo, skúmam že aha však ja som nahnevaná. Čo vyvolalo vlastne tento hnev? Mám rada tú emóciu, som stým OK alebo nie som stým OK? Čo s ňou robiť? Čiže je to zase o premýšľaní, o vedomom uvedomovaní si tých emócií.

Juraj: Ja mám na to teraz také cvičenie, aby to bolo aj trochu praktická, že veľmi dobre funguje na tele biofeedback mechanizmus a biofeedback v tomto prípade znamená to, že všetky emócie, ktoré zažívame sa nejak prejavujú na tele, ale keď som napríklad nahnevaný, tak sa mi úplne zmení dýchanie. Zase - môže to byť u každého iné, niektoré veci sú spoločné reakcie, napr. výraz tváre a tak ďalej.

Zaujímavé je na tom to, že keď si to začneme všímať a párovať tie emócie s tým ako sa prejavujú na tele tak to dokážem pochopiť. Čo mám, to je práve ten vhľad a že ja často vlastne ani neviem rozlíšiť že či sa hnevám alebo alebo som znechutený alebo čo to je. Potom na každú tú emociu môžeme reagovať, je dobré vedieť čo sa deje. OK, tak teraz som nahnevaný. Keď som dajme tomu som nahnevaný na nejakého človeka a keď si to uvedomím, asi nie je dobrý nápad teraz zdvihnúť telefón a vynadať mu, ale je asi najprv dobré zistiť, že odkiaľ to tak vyšlo. A na druhej strane keď som v nejakej nebezpečnej situácii, mám strach lebo vidím že je tam ja neviem na temnej ulici divný človek, takže neriešim teraz že idem skúmať svoje emócie, ale padám preč čo najskôr, čiže emocionálny vhľad sa dá napríklad takto trénovať.

To teda zase nie je niečo čo sa učí v Lifebooku, ale je to niečo čo teraz robím

Zuzana: Ani v škole sa to neučí…

Juraj: Tak v škole sa neučí veľa iných podstatných vecí.

Tá kontrolola nad emóciami teda je čo?

Zuzana: Je to zase uvedomovanie si, to znamená keď si spomenul ten hnev: Som nahnevaná a zdvihnem telefón na vynadám tomu človeku, alebo kontrolujem tie emócie, že aha prečo som vlastne nahnevaná ako stým naložiť, a kontrola nad emóciami môže byť aj o tom že viem čo mi vyvoláva hnev, nechcem túto emóciu, tak už pri tých podnetoch ešte predtým hnevom to viem kontrolovať.

A na druhej strane zase viem čo mi vyvoláva radosť, tak si privolávám do svojho života tie emócie, ktoré mi spôsobujú radosť, ktoré mi spôsobujú dobrý pocit a to je cesta za šťastím.

Juraj: Napríklad sa to dá robiť všelijakými receptami na emocie, napríklad mne veľkú radosť vždy robí keď si ráno spravím dobrý čaj, takže viem, že keď by som potreboval takúto emociu, tak je dobré si spraviť čaj,

Ďalšia vec je charakter.

Možno by som začal tým že som minimálne ja presvedčený že charakter nie je to s čím sa narodíme alebo je to niečo čo si počas života nejakým spôsobom vypracujeme.

Zuzana: Toto si ľudia neuvedomujú práve lebo si hovoria že ja už som taká. Ja charakter považujem za najdôležitejšiu kategóriu, keď hovoríme o týchto kategóriách nášho života. A je podľa mňa najdôležitejšia kvôli tomu, lebo má najväčší vplyv na tie ostatné kategórie. Ty si spomenul už zdravie napríklad. Má obrovský vplyv na rodičovstvo, na partnerstvo. Keď mám dobré charakterové črty, tak aj tí druhí ľudia na mna budú takto reagovať. Charakter má veľký vplyv napríklad na kariéru, keď som šťastná keď vychádzam dobre s ľuďmi a plním si svoje úlohy, charakter na finančný život obrovský vplyv a tak ďalej. Čiže pre mňa je charakter najdôležitejšia kategória ako si správne povedal na charakterových črtách vieme pracovať tam je krásnym príkladom Benjamin Franklin. Stal sa veľkým vzorom pre veľa ľudí.

Juraj: Ja som robil to jeho cvičenie a urobil to že si napísal nejaký zoznam charakterových črt ktore chcel a ktorým sa chcel venovať a on to mal tuším takže na každý deň si vybral jednu.

Zuzana: On prechádzal práve všetky všetky črty. Každý deň.

Juraj: No ja som to robil takže som si každú vybral a jeden týždeň som sa venoval každej takže som mal týždeň, striedmosti, integrity a tak ďalej, len som len som si dal pripomienku do telefónu sú inak na to iphone appky myslím že androidové volá sa, jedna z nich tuším Ben’s virtues ja som si vybral inšpiroval som sám a tým jeho. Len oni sú napísané v jazyku osemnásteho storočia čiže mi trvalo kým som vôbec pochopil o čo mu ide v tej charakterovej vlastnosti ja som si to trošku premiešal dal som si nejaké svoje na ktorých som chcel robiť. Napríklad keď som mal týždeň odvahy; veľmi jednoduchá vec tak sme sa a tak sme išli chodíme ráno na bicykel s kolegami. A už len taká hlúpa vec a že teraz sme zaparkovali bicykel pri jazere a ideme si super že ideme sa teda kúpať. Všetci teda začali zisťovať či voda dosť teplá ja šup do vody. Mám týždeň nejakej striedmosti tak pred každým nákupom sa zamyslím že či to naozaj potrebujeme tak samozrejme cieľ je aby som sa v kategóriách zlepšoval stále nie len vtedy keď mám týždeň tej danej vlastnosti.

Zuzana: Taká najdôležitejšia myšlienka možno k tomu charakteru. Spomenula inak pekné že hovoríš že Benjamin Franklin a 18. storočie, ja si myslím že, prečo nas ten Lifebook tak baví je aj to že on je strašne moderný, opiera sa síce o tie múdrosti z minulosti, ale je postavený na túto dobu proste nie je to na rok 1920 je to je to na dnes. Čiže on má naimplementované strašne veľa takých moderných prvkov sebe. A pri charaktere ale, použijem Aristotela, ktorý povedal, že

Dobrý charakter vytvárame vtedy, keď premeníme cnosti na návyky.

Presne to robil ten Benjamin Franklin, lebo ako sa vytvára návyk, že každodenne opakujeme niečo čo sa nám po určitej dobe stáva návykom čiže keď svoje cnosti premeníme na návyky, to je to je cieľom vlastne dosiahnuť a to ako to urobiť, ako si implementovať návyky aj to sa napríklad na tom Lifebooku učíme a je to pre každého iné.

Juraj: Ja som inak prestal robiť toto cvičenie lebo som zistil že sa radšej budem sústrediť na jednu konkrétnu vlastnosť a mal som ju vlastne už celý rok čiže, rok 2016 pre mňa bola práca na integrite rôznymi spôsobmi Myslím si že napríklad aj keď si firmy a budujú nejaké hodnoty a snažia sa vytvoriť si nejaký hodnotový rebríček tak je menej je viac v tom zmysle že keď si pozriem na wikipedii zoznam bežných hodnôt tak samozrejme chcem všetko lebo proste mamonár ak chcem všetko ale keď si zvolím všetko tak je to krásny firemý paper mám to na webovej stránke a a vlastne nikto nechápe že čo sú tie naše hodnoty a keď si vyberiem jednu dvere stale o tom točím, tak je to asi lepšie. Kdesi som čítal práve o tých firemných hodnotách že ak tie hodnoty, opakujeme tak málo, že luďom ešte nelezú na nervy, tak je to málo.

Zuzana: Mali by sme povedať k tomu charakteru my sme hovorili že návyky a ty si, ukázal ten príklad ako si pracoval vlastne na tých cnostiach, že si mal pripomienku keď sa učíme ten návyk tak skutočne je veľmi dobre, mať nejakú pripomienku či už je to post it na monitore alebo je to reminder v mobile, v počítači, proste nech to odvšadiaľ na vás vylieza. Pretože to nie je len o tom že aha no tak tento týždeň, pracujem na svojej odvahe, dobré ráno pracujem na svojej odvahe my potrebujeme, lebo chceme urobiť v živote zmenu chceme robiť niečo iné na to aby sme robili inak si musíme najprv sa naučiť robiť iné čiže si to pripomínať. Takže čokoľvek chceme implementovať nové do života tak mať všade pripomienky niekto kričí z každého kúta to je možné a to ako vo firme a že keď to ešte nelezie všetkým na nervy tak je toho málo.

Juraj: Dobré je robiť si napríklad review, večer sa zamyslieť sa nad tým.

Pritom zamýšľaní sa rovno dostávame k spirituálnemu životu, toto je taká ťažká kategória lebo toto má každý úplne inak. Pravoverní a atesti prave vypinajú podcast rozmýšľajú že, čo povieme a že ktoré náboženstvo je to správne. Nevypínajte. Ten spirituálny život aj vo všetkých náboženstvách a aj mimo náboženstiev má nejaké spoločné prvky.

Aké to sú?

Zuzana: Na spirituálny život sa skutočne každý pozerá inak a krásne je to že tento program nepredpisuje, čo je to správne, ale učíme zase ľudí, že nájdi si to svoje správne. Na tréningu u mňa už sedel aj totálny ateista, s paňou, ktorá je veriaca pozerali práve spirituálne video a úplne boli nadšení z toho že ich to obidvoch oslovilo čije spiritualita aj keď je pre každého iná tak tak isto v našich životoch by mala existovať takou základnou, poučkou pre spirituálny život je

Čím si tichšie, tým lepšie počuješ

je to možno to stíšenie, ktoré robia práve ty veriaci, možno modlitba, pre niekoho je to meditácia, pre niekoho je to len vyčistiť hlavu pre niekoho je to ísť na prechádzku. Je to hudba napríklad častokrát.

Juraj: Alebo práve to čo som hovoril že review a že niekto si robí denník ráno si niečo naplánuje večer sa zamyslí nad svojím dňom čo mohol spraviť lepšie. Takéto stíšenie myšlienok a vlastne taký tichý čas sám so sebou to je podľa mňa taká spoločná črta všetkých vrátane teda nenáboženských a spirituálnych činností a taká ďalšia, ktorá je pomerne častá je potreba prispieť spoločnosti alebo chudobným alebo niekomu. Veľmi často je taký ten pocit toho že som niekomu druhému nezištne pomohol je tiež nejaký spirituálny zážitok a to môže byť za pomoc ja neviem, sirotincu alebo čomu veríte alebo čomukoľvek alebo niekoho niečo naučím zaujímavé takže som vlastne zistil že robíme spirituálnu činnosť, lebo dúfame, že niekomu pomôžeme týmto podcastom.

Zuzana: Pre mňa čo je spirituálny život s čím sa mi spája tak je uvedomenie si vďačnosti napríklad. Za všetko možné čo v živote mám za ľudí okolo okolo mňa. Za veci, za vzdelanie.

Juraj: Vďačnosť je inak super hack na hnev, lebo vďačnosť a hnev nedokážu koexistovať, takže keď sa ja neviem naštvem na svojho šéfa (teda ja šéfa nemám ale keby som mal) naštvem sa na neho tak keď si uvedomím že vlastne vďaka nemu mi chodí výplata a vždy nájdem niečo za čo za čo som vďačný tak je nemožné v mojej hlave to skĺbiť tým že sa na neho hnevám a viem vlastne spracovať emócie to je zase o tom v akom prepojení tých, jednotlivých častí.

Zuzana: Čiže o tomto všetkom môže byť aj ten spirituálny život nie je to len choďte do kostola modlite sa.

Juraj: Ďalšia vec ktorá sa týka spirituality veľmi veľa ľudí je pre nejaký pocit jednoty a nejako spojenia so svetom alebo s ľudmi, s vesmírom alebo tak. A to by som možno povedal s tým spojením jednoty že ono to nie je tak že náš život má 12 kategórií my máme len jeden život a ako rozpracovali sme tu kategórie preto aby sme nič nezanedbali ale v skutočnosti máme len jeden projekt a ten projekt sa volá “super život” a všetky tie ostatné veci sú len taká nejaká pomoc nápomocné. Ale my nerobíme 12 rôznych projekov, robíme jeden čiže

Zuzana: Preto sa ani nedá vytrhnúť že poďme robiť len tieto hej to je ako keď si liečim neviem čo za chorobu, tak si ju na jednej ručičke nechám na tú druhú ruku si vyliečim.

Juraj: Dobre takže teraz sa dostávame do vzťahových.

Zuzana: Uzavreli sme vlastne ten osobný život kedy to bolo iba o nás za teraz ideme do tej oblasti vzťahov a prvou takou kategórie vo vzťahoch. Je partnerstvo láska a partnerstvo a tam je nádherná poučka lebo možno to sú práve dve jedna je taká že

jedna plus jedna sú jedna

to je to jedna rovnica.

A druhá rovnica že

jedna plus jedna je viacej ako dve

A to je to je vlastne s toho dôvodu, že keď spoločne s partnerom dáme dohromady naše dobré stránky, naše silné stránky tak tou synergiou vlastne vznikne viac ako 2.

Juraj: Toto je veľmi zaujímavé že keď Jon Butcher ktorý je autorom Lifebooku. A to sme vlastne nepovedali - Jon Butcher je vlastne zakladateľ Lifebooku, ktorý to vlastne začal robiť najprv iba sám pre seba a potom potom zistil, že ho veľa ľudí otravuje s tým že ako je možné, že má taký fajný život, ukázal že ako si to teda pripravuje A keďže už mal 18 firiem, tak si povedal že skúsi založiť aj 19 alebo neviem úplne presne koľko…

Zuzana: Hovoril, že už nič inšie nebolo treba len ďalšia firma.

Juraj: A tak oni vlastne robili a prieskum jednotlivých kategórií a čo sa mne páčilo čo bolo zaujímavé že jednak oni majú výskum na dátach tých ľudí, ktorí si teraz spravili nejaké testy, ak niečo mu o sebe povedali tak zistili že, taký najjednoduchší upgrade partnerstva okrem toho že teda robiť na svojom partnerstve je keď robím na svojom charaktere pretože nikto nechce byť s človekom ktorý má dosť nanič charakter, nech to už znamená čokoľvek.

Veľmi zaujímavé je z tej druhej strany, ľudia ktorí mali naozaj super ten partnerský vzťah že bol naozaj niečím výnimočný. A tak sa vyznačovali tým že mali spoločnú víziu a to teraz spoločná vízia neznamená len že si napísali do nejakého Lifebooku víziu ale že ich spoločný život bol vlastne ten ich spoločný projekt že vedeli o tom že oukej tak môj partner chce v živote dosiahnuť toto. A mal by som mu alebo jej teda pomôcť ja neviem zo zdravím alebo s čímkoľvek s čím potrebuje pomôcť. A super je to že samozrejme veľa cieľov majú rovnakých napríklad mať super bývanie a uvedomia si, že vlastne je to je spoločný projekt. a to môžu robiť spolu lebo veľmi často ľudia nad týmito vecami rozmýšľajú sa mi že dobre tak dohodnem sa s partnerkou, s priateľkou alebo so ženou…

Chcem mať dom ale teda ja zarábam peniaze na dom a ona si sníva, že ako to bude vyzerať ale nikdy doteraz tieto informácie neprepojili. Keby sme na tých obidvoch častiach robili spolu tak je to zároveň aj zábava a nám to nejakým spôsobom lepšie spojí čiže mne sa páči toto že je taký ľahký a upgrade práca na charaktere a tak naozaj veľký a upgreade keď už mám oukej charakter. A tak vlastne dosiahnuť to že máme spoločný projekt minimálne vo víziách vieme samozrejme ja mám aj iné hobby ako Janka a Janka má iné.

Zuzana: Ale sa rešpektujete to je to je dôležité pretože ty vieš prečo ona to robí ona vie prečo ty to robíš a rešpektujete aj svoje individuálne ciele a máte svoje spoločné ciele to je strašne dôležité to vidím aj na tréningu kde ľudia vlastne, prišli ako partneri tak ako povýšili svoje partnerský život toto sú, úžasné veci

Juraj: Tak ešte prídám zase praktickú vec. Praktická vec je moja najobľúbenejšia stratégia je chodiť pravidelne na rande. A túto stratégiu používajú veľmi veľmi kamarátov ktorí napríklad majú deti a majú raz za týždeň nejaký konkrétny deň, kedy si objednajú aupairku, ktorá sa stará o deti a oni idú von. Veľmi často si nezaplatia hotel alebo niečo a pod pojmom rande neznamená, že idú spolu do kina s deťmi alebo aj sami alebo teda že strávia spolu nejaký čas. A tým pádom majú k sebe bližšie a tá pravidelnosť je v tom fajn. Samozrejme rande možno mať najčastejšie čiže my máme s Jankou každú stredu rande, ak teda niekto sa čuduje že prečo vždy v stredu poviem že sa s niekým nemôžem stretnúť, tak preto že mám rande. Ale funguje to veľmi super a myslím si že to bol veľmi dobrý upgrade už aj tak dobrého vzťahu ale myslím si že že toto teda výrazne pomáha.

Zuzana: Čiže ja pridám zase to moje pre partnerský život pre mňa bolo veľmi dôležité uvedomenie si že pre mňa je najdôležitejšie v živote môj partner a uvedomenie si toho že čo moje deti toho, ktoré neskutočne ľúbim. Ale môj partner je number one vždy to najdôležitejšie pre mňa a našou spoločnou víziou je, starať sa o svoje deti starať sa o nášho vnuka a tak ďalej aj s nimi spoločnou cestou stretávať sa s nimi, mať fantastické vzťahy o rodičovstve budeme za chvíľu hovoriť ale môj, partner je pre mňa to najdôležitejšie v živote.

A teda prejdem na to rodičovstvo. Hovorili sme o charaktere ten má na rodičovstvo obrovský obrovský vplyv.

Juraj: Podľa mňa všetko.

Zuzana: áno

Juraj: Veľa ľudí ja neviem má rozbitý emocionálny život, sú chorí majú proste množstvo problémov povedia si, dlhy a neviem čoho ešte nemajú ani dobrý partnerský vzťah ale venujem sa svojim deťom mám proste neviem čo dve hodiny denne sa snimi hrám poslal som ich do dobrej školy som dobrý rodič. Ja si myslím že to, akí sú aký vzor sú pre deti rodičia je preto dieťa úplne všetkým. A to dieťa vidí že tí rodičia majú dlhy alebo sú chorí alebo majú nejaké problémy. A myslím si že venovať sa deťom je teda dôležité ale myslím si že úplne najdôležitejšia vec je dať si do poriadku svoj život aby ten príklad ktorý som pre svoje deti bol veľmi pozitívny.

To nemusí byť zase o tom že to dieťa nutne chce byť rovnaký aký som ja ale je to je to ako vo svete dieťaťa Viac menej nič ako rodičia neexistuje keď sú tí rodičia nejakým spôsobom. na tom zle tak sa to určite na dieťati prejaví.

Zuzana: Je dôležité aj to že vlastne vo všeobecnosti rodičia kým to nie sú nejaké extrémne hodnoty tých rodičov, tak, rodičia vždy dajú svojim deťom to najlepšie čo im dokážu dať ale závisí od toho na akej úrovni ja mám ten môj život ako mám na veľmi nízkej aj keď dám deťom všetko to čo im dokážem dať tak je toho veľmi málo keď svoj život povýšim, či už v zdraví v kariére v narábaní s peniazmi v partnerskom živote, veď to doma vidia, taký potom ďalej sú, čiže keď si vezmeme takú základnú poučku z toho rodičovstva, tak by znela asi tak že

To kým ste a aký život žijete, to je pre vaše dieťa všetkým

Juraj: Tak poďme ďalej a sociálny život.

Zuzana: Sociálny život milujem túto kategóriu a spravila som veľký pokrok práve aj v sociálnom živote, sociálny život hovorí o tých ľuďoch s ktorými sa stretávame ale je to ďalej za tým partnerským za tým rodičovskom čiže to môže byť ďalšia rodina naša sú to kolegovia našich práci a takisto sú to naši, kamaráti čo je v sociálnom živote veľmi dôležité je vybrať si Ľudí s ktorými sa stretávame pretože sa hovorí že Si taký taký akých je 5 ľudí. s ktorými tráviš najviac času že toto je veľmi dobre také cvičenie urobiť si trošku matematiku možno v priebehu týždňa a pospisovať si s kým trávite najviac času, a pouvažovať či skutočne takýto ľudia chcete byť.

Juraj: A je dobré sa na to pozrieť tak že… mne sa napríklad páči to že mať vo svojom okolí ľudí, ktorí sú mi zároveň v niečom vzorom a zároveň im ja v niečom dokážem pomôcť. Je to že ja som zase ja vzorom niečom inom čiže a potom vlastne sa ako keby spolu všetci ťaháme niekam ďalej a je to A nie je to len o tom že teraz sa ako zoberiem, zoznam piatich najbohatších ľudí na slovensku a idem sa s nimi stretávať zozámim sa s nimi a niečo sa nalepí. Toto by nefungovalo. Tim Ferriss napríklad hovoril on má také stratégie že ako sa stretnúť úspešnými ľuďmi. A tak zistil že veľa úspešných ľudí je síce úspešných podnikaní ale zrovna mám problémy so zdravím a načo je on expert lebo napísalo Four Hour Body. Hádam niečo o tom vie a je to také že. to zoznámenie sa dá robiť takže najprv začne tým že s čím im vie pomôcť a poradiť a tak ďalej a to ostatné už príde.

A taká druhá strana a dosť nepríjemná je že keď si zistím že sa že veľa času stretávam s ľuďmi ktorí mi nič nedávajú, tak je dobré sa s nimi stretávať minimálne menej. Na toto mám ja normálne techniku a úplne základná myšlienka, základná stratégia je že keď sa pozriem na mobil a vidím že mi ten človek volá tak že či si poviem že “čau nazdar ako sa máš kedy sa stretneme” alebo je to že “ježiš zase mi volá tento človek”. Kedy sa s ním nemusím stretnúť a keď je to druhé tak to nemusí byť nejaký radikálne že niekoho pošlem preč, nebaví ma.

Zuzana: Presne to som chcela povedať že takéto vzťahy že nie je to o tom že teraz s tým posledným desiatym v zozname treba zatelefonovať že s tebou ja už sa nikdy nestretnem Taktika môže byť aj taká že obmedzím práve obmedzím stretávanie sa s takýmito ľuďmi lebo tak ako si hovoril život je o výmene dávaš dostávaš on nemôže byť len o tom že budem len čerpať energiu.

Juraj: U mňa to nie je len o čerpaní, ale zistím že sa nutne nemusím možno stretnúť so spolužiakom zo základnej školy ktorého som 10 rokov nevidel len preto že som ho 10 rokov nevidel. ale ako poradca samozrejme stretávame aj zo školy udržiavam kontakt s niektorými ľuďmi, ale to nemusí byť aj také toxické že niekto ja neviem že po mne niečo chce alebo že mu môže niečo vadiť alebo niečo podobné. ja často rád poradím ale zistím že sa mi to proste neprináša radosť. Že je to zabitá hodina kde sa dozviem že čo naši ďalší spoločný kamarát si spravili dosiahli, kedy sa zase stretneme. Toto tiež nie podľa mňa to čo by som chcel budovať v živote. Ja sa veľmi rád stretávam s inšpiratívnymi ľuďmi a moji kamaráti sú takí že trávenie času s nimi má pre mňa hodnotu.

Zuzana: Čiže keď sa pozrieme na tú rovnicu pri sociálnom živote tak vlastne ten hviezdny sociálny, život si vyžaduje

Jednak si vybrať tých správnych priateľov a byť dobrým priateľom

to je o sociálnom živote.

Juraj: Áno aj mne sa páči také že priateľ je človek, ktorého aspoň dvakrát za rok pozveš k sebe na večeru. Ale tak tá konkrétna hodnota môže byť nejaká iná.

Zuzana: Poďme sa pozrieť na ďalšiu oblasť a ďalšou oblasťou vlastne je biznis, ktorý sa skladá z dvoch častí sú to financie a kariéra. Čiže financie boli pre mňa takou zaujímavou oblasťou lebo práve túto som myslela že ju mám úplne super vyriešenú, pretože som v majster excelu v tomto obore. A vedela som presne, čo chcem dosiahnuť čo je zaujímavé že stretávam a je to väčšina ľudí keď sa spýtam že a čo chceš dosiahnuť vo finančnom živote, tak odpoveď je že chcem mať veľa peňazí napríklad. Ale čo znamená veľa pre mňa, čo znamená pre teba to môže byť úplne iné. Prečo hovorím, že som myslela že mám túto oblasť úplne vyriešenú a bolo to preto že, ja som ja viem koľko zarábam viem koľko ušetrím viem čo chcem dosiahnuť, viem do kedy chcem žiť a, na to potrebujem peniaze, lebo asi nie všetkými dá štát keď už nebudem pracovať čiže tá stratégia bola strašne jednoduchá.

Keď ja som prvýkrát vlastne absolvovala Lifebook tak mi koučka keď som toto tak hrdo tam oznámila ako to všetko mám zvládnuté a ona sa ma pýta že a vieš tú čiastku ktorá je môžem to nazvať finančná nezávislosť a ja že áno viem. Ona mi povedala že zdvojnásob to. A vtedy mi nejako to trklo, že možno má aj pravdu, zvažovala som že zdvojnásobiť je to zase viacej pracovať viac zarábať a tak ďalej to úplne nechcem, ale potiahnuť to niekde vyššie by som chcela. Tak som si dala že krát 1,2 a proste prerobila som si stratégiu chcela som len tým povedať, že aj keď som mala vyriešený finančný život veľmi dobre a mala som prehľad tak som sa posunula ďalej. To je o tých peniazoch hlavne.

Juraj: Čiže v tej finančnej kategórii je dobre teda vedieť ciele, vedieť koľko zarábame koľko ušetríme, každý si asi musí nejakým spôsobom sám vyriešiť ako šetriť teda že či si to odložiť na účte alebo napchá do vankúša lebo si kúpiť zlato čo je teda jedna z mojich stratégií. To je teda jedna vec a druhá vec ktorá sa mi osvedčila je podľa mňa dôležitá je že ľudia nie vždy úplne chápu že odkiaľ sa tie peniaze berú a že akým spôsobom ich zarábame a že je to o produkovaní hodnôt, takže keď mi niekto povie že, chcem zarábať viac peňazí, tak sa ho pýtam že dobre a že čo ideš - pomôcť viac ľuďom alebo im chceš pomôcť alebo každému z ľudí ktorým už teraz nejakým spôsobom pomáhaš chceš pomôcť viac alebo proste aká je to stratégia alebo ako povedať si že chcem mať viac peňazí dokáže každý.

Zuzana: Dobrý deň pán vedúci chcela by som viac zarábať.

Juraj: A je to veľmi fajn myšlienkové cvičenie že zamyslieť sa nad tým že vlatne kto mi tie peniaze dáva a táto kategória teda nie je len pre podnikateľov, je pre ľudí, ktorí chodia normálne do práce a zarábajú mesačnú výplatu.

Je to teda aj o tom že uvedomiť si, že odkiaľ tie peniaze prichádzajú a čo musím zmeniť.

Zuzana: Čo ja poskytujem a budem poskytovať inak by som aby som zmenila to čo dostávam, tak to myslíš.

Juraj: Áno je to o potom vlastne v tej kariére, sa o tom budeme asi by sa o tom ešte trošku pobavíme ale teda financie teda aj druhá stránka že ako ich míňame koľko ich šetrí a tak ďalej, ja som písal o mojej stratégii ktorú používam ,som písal o tom blog tak dám link.

Zuzana: Moja finančná stratégia, ale stratégie sú teda pre každého tiež iné a zase pripomenie že Lifebook nám nepovedal že investuje do toho alebo do toho a kúp si tieto fondy alebo nákup si zlato alebo ukladaj si bankovky doma, každý si tu stratégiu musí zvoliť sám. Tak napríklad aj ako je v zdraví v kondícii kde ak nevieš ako cvičiť nájdi si trénera, proste keď nevieš sa v niečom posunúť dopredu a financiách nájdi si niekoho, kto to má naštudované, komu dôveruješ, kto ti vie pomôcť sami možno taká zaujímavá poučka ty ju často používaš.

Juraj: Myslíš t[ Talebovu, že nikdy si nenechaj radiť čo sa týka financií od ľudí ktorí musia pracovať aby zarobili

Zuzana: ..ktorí si musia zarábať na živobytie prácou. To je dosť krutá počka lebo keď si ju preložím tak je veľmi pravdivá.

Juraj: Druhá vec je že keď sa bavíme sa s niekým kto mi hovoril o nejakej finančnej stratégii tak prvom rade si chcem overiť že či presne tú istú stratégiu používajú. Presne tak. Alebo hovorím, že reči sú pekné ale ukáž mi výpis z účtu. Daj mi dôkaz toho, presne tak,

Zuzana: Ďalej sú to napríklad knižky ktoré môžte čítať lebo oukej nemusím veriť finančným poradcom, Ale sú to knihy proste ide o to že urob si stratégiu ako sa vzdelať ako dosiahnuť vlastne tie svoje ciele. A a keď sa pozrieme teda na financie a zase na tú rovnicu o ktorých hovoríme lebo tú najdôležitejšiu myšlienku, tak vo financiách vo finančnom živote by mohla byť taká, že

vytváranie hodnoty pre ostatných v rámci finančného modelu ktorý vám funguje sa rovná finančnému dostatku

Juraj: V rámci finančného modelu ktorých vám funguje znamená to, že vytváranie hodnoty pre ostatných môže byť čokoľvek. Ja robím napríklad tento podcast kde nemám ani reklamu, ani na ňom nejak zatiaľ nezarábam ani to ani neplánujem. Vytváram hodnotu ale keby som mal problém z nejakých s mojim finančným modelom to znamená že nemal by som nejaký finančný dostatok, tak to asi nerobím lebo to nie je teraz ten model ktorý funguje v rámci môjho finančného modelu to funguje lebo viem že mi to zoberie dve hodiny mesačne času a tie dve hodiny dokážem na toto obetovať o tom som hovoril aj stránke podcastu prečo to robím, lebo sa mi nechce, tieto veci všetkým mojim známym dookola hovoriť a zistil som že efektívnejšie je to raz nahrať.

Zuzana: Vlastne tak šetríš svoj čas rovná sa šetriť svoje peniaze.

Juraj: Ale veľmi často tá pomoc ľuďom, ja napríklad aj v neziskovkách, ktorých som nejakým spôsobom aktívny to je Progrebar, Paralelný Polis tam sa nejakým spôsobom najviac angažujem, oni musia tiež vytvárať nejakú hodnotu - poskytujú vzdelávanie a množstvo ďalších vecí nejaký priestor pre ľudí kde sa môžu stretávať a nástroje ktoré môžu používať ale keby tým priestorom a tým aj neziskovkám nefungoval finančný model tak je to problém je to proste tak, že Indikácia toho či tá hodnota je dostatočná alebo nie a na tej druhej strane Ono to musí fungovať neziskovkách alebo si to fungovať aj pre mňa jak keby som v tom nevidel finančný zmysel nejaký, neznamená že, mi to musí prinášať peniaze ale keby som mal pocit že to je niečo čo síce vytvára hodnoty ale stojí ma to 500 euro mesačne, ktoré do toho musím každý mesiac. Tak už aj emocie by boli iné, dnes už by som to nerobil. Je fajn teda zistiť, že ako dokážem pomôcť svetu a pomoc ľuďom, ale keď zistím že je ten finančný model mi nevyhovuje a teda že potrebujem robiť niečo iné takže tak by to samozrejme tiež nefungovalo. Čo sa týka kariéry a o tom sme hovorili že samozrejme že každý chce vyšší plat. Mnohí chcú byť aj vedúcomi ale zase je tu zase tá otázka, že čo je tá moja kariéra samozrejme kariéra môže byť. Aj nefinančná preto je to oddelené a nemusím na tej kariére zarábať napríklad mamička ktorá ešte vzdeláva deti nechodí do práce nezarába za to peniaze ale má nejakú prácu ktorú si vybrala to je teda úplne v pohode kariéra ktorá je veľmi podľa mňa dobrá veľmi užitočná a proste ten finančný model ktorý funguje je v tom prípade pravdepodobne s partnerom to znamená že rodina má nejaký finančný model ktorý funguje a jeho súčasťou je to žena Mamička je najprv na materskej a potom možno môže byť s tými deťmi aj ďalej a venovať sa im to je podľa mňa veľmi fajn funkčný model ale ak je to kariéra čo sa týka práce tak aj keď mám full time job tak a je tiež dobré sa za sa opýtať že odkiaľ sa tie peniaze berú a prečo. Napríklad je dobrá otázka ktorú si môžem položiť je že ako zvýšiť svoju hodnotu a keď som napríklad programátor napríklad sa môžem naučiť nové technológie môžem robiť nejaký projekt pomimo niečo vyskúšam. a zvýšim nejaký svoj skil nejaké skúsenosti možno by som sa mohol naučiť trošku niečo o project manažmente aby som pochopil ako funguje celý ten projekt ako sa zamyslím nad tým ako sa robia analýzy a vlastne naučím sa nové schopnosti ktoré naozaj prinášajú hodnotu.

Podľa mňa je to teda oveľa lepšia pozícia ako si pýtať zvýšenie platu ako že prídem že tak už som tu tri roky a chcel by som vyšší plat alebo to tak sa teraz nebavíme o inflácii lebo naozaj zvýšení platu tak je to teda tiež dôležité, mne sa páči napríklad takéto zamýšľanie čomu som sa ja napríklad venoval je zisťovanie mojich silných stránok a snažiť sa o tom sme sa bavili v jednom z predchádzajúcich podcastov s Mišom Duchoňom že je dobré robiť to v čom som dobrý a sa zlepšovať.

Zuzana: Presne tak toto je strašne dôležité lebo veľakrát počúvam od ľudí že Prestane muž robiť to čo robím chodiť ráno do práce a ja chcem byť profesionálny gitarista napríklad hrať na gitaru ale Keď to neviem keď som netrénoval a od svojich desiatich rokov neučila sa to a nie som v tomto alebo ešte horšie trénovala som a nie som v tom dobrá, tak sa ako gitarista neužívím proste čiže jedno je to že, vyberte si prácu, ktorú máte radi, ktorá vás baví ale, aj takú v ktorej ste dobrí skutočne v ktorej vynikáte a tak to treba posilniť ak si dobrý programátor tak buď ešte lepší, a vtedy vieš naplniť aj svoj finančný život čiže naplnil si to. Úžasná kariéra sa rovná práci ktorú máte radi ale v takej v ktorej ste dobrý, a ktorá vám funguje v rámci toho vášho finančného modelu samozrejme lebo robiť podcasty 20 dní do mesiaca a keď hovoríš že ti neprinášajú peniaze tak môžeš byť v tom aj dobrý aj ťa to baví ale nenapapáš sa.

Juraj: Dobre tak o kariére by sa dalo rozprávať ešte dlho možno spraviť nejaký podcast na túto tému. Tak asi poďme ďalej

Zuzana a pôjdeme na krásnu kvalitu života. A pri finančnej kategórie sme mohli ešte povedať to že “ľudia, peniaze sú dobré”! Peniaze nie sú zlo. Peniaze sú dobré a je dobré ich mať a vedia nám napríklad zase prepojenie vedia nám pomôcť v kvalite nášho života. Keď hovoríme o kvalite života nie je to len sen super najlepšie auto a parádny dom a dovolenka. A je to o tom najprv že vedieť čo pre mňa znamená kvalita života pretože Juraj s Jankou napríklad veľmi veľa cestujú a pre vás je to súčasťou vašej kvality života. My na druhej strane sme veľmi radi doma a pre nás je kvalita života náš dom, náš minimalizmus ktorý pestujeme že menej je viac pre nás čiže pre každého je kvalita života niečo úplne iné.

Juraj: Väčšinou sú to teda veci ktoré máme a zážitky ktoré zažívame. To je to je asi taký základ toho že čo som sa v tejto kategórii vôbec bavíme

Zuzana: To je vlastne celá tá rovnica

Obklopiť sa vecami, ktoré mi robia radosť a mať skvelé zážitky.

Juraj: Ale zase pre každého iné, tu veľmi pomáhajú peniaze ale ako si hovorila tie peniaze pomáhajú vo všeličom inom hej aj zdravie sa dá kúpiť za peniaze, keď teraz idem ja neviem zaplatiť dobrého doktora, chodím na tréningy strava napríklad a tak ďalej a zase intelektuálny život, kurzy, knižky a tak ďalej Čiže peniaze sú super, ale je dobré zamyslieť sa nad tým, že či ich investujem takže mi tak kvalita života vzrastá a to tam kde stratégie to nemusia byť len peniazmi pre mňa základná jedna z veľmi dôležitých stratégii na kvalitu života je že keď cestujem a som na nejakom hoteli tak prvú vec ktorú spravím je že sa zbavím akéhokoľvek spamu.

Zuzana: Myslíš informačný šum okolo teba.

Juraj: Áno, letáky o tom že majú super program na výmenu uterákov ktorý má každý hotel Menu a neviem čo, keď prídem do hotelovej izby tak prvé čo spravím je že všetok tento spam zhrniem a šupneme do zásuvky aby som sa tam cíti lepšie, cítim upgrade kvality života.

A je to o tom že ako si nadizajnujeme byt, naše bývanie, čo tam máme, či to nie sú blbosti, naopak máme super veci na to čo robíme často, napríklad my pijeme veľa čaju a máme teda asi nadštandardné kvalitné čajové nádoby, ktoré asi by si nekúpil úplne každý, ale zase nepotrebujem mať úplne najnovšie auto alebo autom jazdím málo

Zuzana: Na kvalitu čo je dôležité že na kvalitu života na zvýšenie kvality života netreba, vždy veľa peňazí. Kvalita života sa dá zabezpečiť - to čo si povedal o hoteli napríklad - zvýšilo ti to kvalitu života. Kvalita života s tým súvisí dobrá hudba, playlisty, ktoré máte s tým súvisí napríklad vôňa, ktorú máte v byte, s tým súvisí čistota alebo poriadok teda upratanie vecí zbavenie sa veci, ktoré nepotrebujete. Čiže kvalita života s sa dá spraviť aj za veľmi málo peňazí musím povedať. Áno.

Juraj: Môj obľúbený biohack je infrasauna a každému hovorím že v chovateľských potrebách sa dajú kúpiť infražiarovky pretože je to najlacnejší spôsob ako vyhriať chlieb s ošípanými. Stoja neviem do 10 euro kus a spraviť si doma infrasaunu teda stojí relatívne málo peňazí a je to minimálne pre mňa dobrý upgrade.

A je to o tom zamyslieť sa a nie že chcem super najnovšiu vec, super geekovskú vychytávku, najnovší telefón a neviem čo, ale sú to aj takéto drobnosti, ktoré sa len za myslím že o toto by sa mi zišlo nejako vyriešiť a dá sa to vyriešiť rôzne aj draho aj lacno.

Čo sa týka kvality života a mne sa veľmi osvedčilo a možno aj preto že jeden z mojich veľmi dobrých kamarátov je Paľo Luptak, s ktorým som tiež robil podcast. On stále hovorí že si netreba kupovať veci a že si treba prenajímať. Napríklad nejakým spôsobom vypočítal že hypotéka na dom ho stojí približne toľko ako keby spaval celý čas v hoteli a kdekoľvek na svete - asi nie v Londýne a v Moskve. Ale akože priemerná cena pre normálny nie nejaká super predražený hotel, že celú tú dobu ako spláca hypotéku tak si môžem prenajmať hostel alebo hotel so saunou a wellness centrom a fungovať takto. Ono je to zaujímavé sa nad takýmito vecami zamýšľať, že kvalita života nie je vždy len o tom že a kúpim si super novú vec ale ako dosiahnem ten výsledok za čo najmenšie náklady.

Samozrejme, nedá sa to úplne stopercentne porovnať, lebo na konci platenia hypotéky ti ten dom ostane a na konci, bývania v hoteloch ti ostanú zážitky.

Zuzana: Potom mám pre teba veľmi dobrú odpoveď prečo na našej záhrade nemáme bazén no nemáme ho preto lebo sedem kilometrov od nášho domu máme akvapark kam môžeme chodiť a radi tam pozveme teda aj vás a dva kilometre jazero nebudeme teda umývať bazéna starať sa vyhrievať vodu a podobne

Juraj: Dobre a posledná kategória je vízia. To je v Lifebooku taká zvláštna kategória.

Zuzana: Lebo predchádzajúcich 11 kategórií má úplne rovnakú štruktúru, kde sa vlastne pozeráme alebo staviame na svojich presvedčeniach, ktoré by mali byť pozitívne, hovoríme o vízii v každej kategórii, o dôvodoch, prečo tú víziu chceme dosiahnuť hovoríme o stratégii. Takto ideme 11 kategórií prechádzame jedenástimi kategóriami vízia je taká špeciálna lebo, nemá takúto štruktúru a vízia sa vlastne díva na to kde chceme o 5 rokov byť teda obraz toho kde sa chceme nachádzať a pri vypracovaní počas vypracovaní tejto vízie, sa vlastne dostaneme k našim takým základným cieľom ty si na začiatku spomínal že keď si si napísal Lifebook tak si mal 150 cieľová teraz čo ideš rýchlo robiť, vízia vlastne urobí to že tie ciele si upraceš, vypadnú ti z toho tie najdôležitejšie a častokrát keď dosiahneš 1 najdôležitejší cieľ tak máš vlastne splnené 6 cieľov alebo 10 cieľov z tých tvojich sto päťdesiatich.

Juraj: No ja som to celé na začiatku až tak dobre nepochopil, tak už som to pochopil. Mne sa na tom páči to že tá vízia je také zjednotenie tej roboty a je to teda to, že sa naozaj dostanem k jednému životu ktorý chceme nie k sto dvadsiatim cieľom, ktoré si chcem niekde odškrtnúť, ale zábava na tom je to neviem že či to je vôbec súčasťou Lifebooku, ale ja som si to nejako nejako uvedomil možno to aj hovorila som si toho na začiatku nevšimol to že keď viem ako chcem vyzerať o 5 rokov tak ale je to taký presun tej vízie z budúcnosti do prítomnosti. Je to veľmi praktické a jednoduché.

A keď si zavriem oči a predstavím si, že o 5 rokov chcem byť zdravý svalnatý a mať nejaké množstvo tuku. A potom keď si oči otvoríme vidím pred sebou veľký pšeničný koláč alebo alebo proste mega veľkú tortu tak sa opýtam že

“Oukej ten človek budúcnosti ktorého som videl - zjedol by túto tortu?”

A viem že odpoveď je nie lebo keby sa živil takýmto jedlom tak určite nevyzerá tak ako vyzerá čiže je to taký ten môj imaginárny sprievodca mojím životom, že viem ako chcem vyzerať a tým pádom viem že aký človek aké rozhodnutie robí aký človek sa k tomu dostane čiže viem že ja neviem nemôžem byť notorický klamár keď chcem mať super charakter a super kamarátov proste nesedí ale je to že cestou s tou víziou toho čo chcem dosiahnuť a mám vlastne takého nejakého vnútorného sprievodcu pre jednotlivé rozhodnutia v živote.

Zuzana: Vlastne to čo chceš dosiahnuť v konečnom dôsledku je to to že šťastný človek o 5 rokov a tento sprievodca vlastne, pomáha na tej našej ceste vykopnúť tie malé šťastíčka ten koláčik aj ja ten okamžitý pocit šťastia z cukrov napríklad o sacharidoch našom tele dokáže mu povedať nie pretože keď o 5 rokov tu budem stáť krásny svalnatý zdravý človek tak ten by si skutočne tento koláčik napríklad nedal ale to je tvoja vízia a tvoja stratégia.

Juraj: Možno poviem nejaký ďalší príklad že keď mám víziu že mám kariéru že som super podnikateľ tak nemôžem chodiť do práce a venovať sa nejakému svojmu day to day, lebo keď chcem o 5 rokov byť super podnikateľ tak niekedy treba začať. vybudovanie firmy je teda päť rokov

Zuzana: Čo nám vlastne pomáha je častokrát aj dívať sa už teraz na ten život s myšlienkou že som podnikateľ čiže je to tiež veľmi dôležité je že správať sa tak ako chcem o tých päť rokov byť ,už teraz sa treba tak správať.

Juraj: Jasné. Dúfam že si poslucháči tohto niečo odniesli niečo vyskúšajú v živote zmeniť, lebo je to o tom že keď budeme robiť stále To čo doteraz tak výsledok bude taký ako doteraz ti že ak chceme mať niečo lepšie v niečom sa zlepšovať tak musíme niečo v živote zmeniť. A ak sa vám teda podarí niečo zmeniť a páči sa vám na takýto systém tak povedz možno kde sa ľudia dozvedia o tebe viac a tebe možno aj Lifebooku.

Zuzana: Máme stránku slovenskú, ktorá je lifebook.sk kde sa dočítajú základné informácie o Lifebooku a tak isto je tam kontakt, môžu sa so mnou skontaktovať máme úžasných ľudí ktorí Lifebook na Slovensku, absolvovali, čiže máme referencie, ktoré sú také už je také hmatateľné že tých ľudí sa dá stretnúť, ako ten program že Tlstá teta pred a potom pošlite schudnutú tak tomu neverím ,tak teraz si to ľudia sú ozajstný a dá sa s nimi. Porozprávať čo má na tomto, programy na tomto tréningu veľmi teší že máme veľmi úspešnosť, že je to program ktorý nie je jednorazovka že príde niekto vás niečo naučí a, už mám to zmení život,

Juraj: Napíšem si desať vecí do zošita a aký super seminár

Zuzana: … a dám si do skrinky poličky si dám nejaké poznámky Lifebook je o tom že treba pracovať neustále a my máme veľmi veľkú úspešnosť pretože veľmi vysoké percento ľudí ktorí Lifebook, absolvovali s ním jednak spravili zmenu spravili obrovské pozitívne zmeny vo svojich, životoch a žijú si ten svoj vysnívaný život,

Juraj: Ako často sú kurzy Lifebooku?

Zuzana: Tréningy sú približne dvakrát do roka a jeden tréning trvá dva víkendy. Vlastne to sú také dva intenzívne víkendy čo je veľmi dôležité že to všetko o čom sme sa rozprávali a čo teda si poslucháči. vydedukovali že máme v našich Lifebookoch napísané.

Čo je veľmi dôležité, tí ľudia to tam nečítajú - zdieľame len tie veci ktoré vzdelať chceme čiže nikto nie je nútený a teraz sa postav a prečítaj čo si si tam napísal nie je to o tom Jedna časť toho tréningu je o napísaní si vlastného Lifebooku alebo tej prvej verzie prvého draftu svojho Lifebooku a druhá časť ďalší víkend je, o naučení sa techniky, my sme spomínali návyky spomínali sme ciele prácu s víziou ako vlastne si, urobiť čas alebo nájsť ten čas aby sme toto všetko stíhali.

O tom všetkom sú techniky ktoré sa učia a potom aj keď hovorím o veľkej úspešnosti ako vlastne viem že tí ľudia pokračujú a na slovensku už máme komunitu, Lifebookárov kde vlastne sa raz za mesiac stretávame, rozprávame sa o príslušnej kategórii keď hovoríme 12 každý mesiac sa rozprávame o jednej kategórii, zdieľame nové všeliaké techniky lebo je to je to systém ktorý dokáže rásť ako som hovorila, že nájdite si kouča nájdite si knižky mi toto všetko zdieľame, a tým vlastne všetci rastieme čiže aj preto viem že tí ľudia sú úspešní a povýšili svoje častokrát fantastické životy na ešte vyššiu úroveň,

Juraj: A komunita nie je povinná.

Zuzana: Jasné. Vec pre tých, ktorí chcú s tým nejakým spôsobom ďalej robiť. Sú rôzne metódy ako pokračovať, človek keď absolvuje ten tréning tak je úplne stopercentne schopný sám pokračovať v Lifebooku.

Juraj: Ja som prvé tri roky nebol členom žiadnej komunity…

Zuzana: Lebo žiadna nebola. My sme absolvovali v Chicago to školenie a čo sme nadšení že sme ho mohli vlastne, prinesisť na Slovensko. Je ešte niekde urobený v Európe? Nie my sme prví v Európe a na Slovensku a chceme, tieto úžasné tréningy rozbehnúť aj v čechách pretože my už máme prvých dvoch absolventov z prahy ktorý na slovensku absolvovali Lifebook.

Juraj: Napísať ti môžu na zuzana@lifebook.sk. Vysvetlíš ešte podrobnejšie o čo ide a je to také že môžem sa s tebou porozprávať nie je to že. si musia hneď niečo objednať .

Zuzana: Jasné ono je to viac alebo väčšina tých ľudí ktorí na Lifebook prišli tak sa rozprávali s niekým aké to tam bolo lebo nie každý tréning je pre, každého. Treba si to zvážiť presne tak.

Juraj: Dobre tak ja ďakujem za rozhovor dúfam že ste sa niečo naučili a ak sa vám tento potkas páči tak by som bol veľmi rád keby ste zdieľali túto epizódu a ak nechcete aby vám ušli ďalšie epizódy, tak sa prihláste k odberu. Tento podcast je napísaný ako sa môžete prihlásiť na youtube môžete mi dať svoju e-mailovú adresu a prídem vám. E-mail keď bude nové vydanie môžte sa prihlásiť pomocou podcast aplikácie, rss čítačky, cez itunes všetko, a nespoliehajte sa na to že vám facebook ukáže novú epizódu lebo facebook sa ukazuje len to čo sa mu zachce a nie vždy toto funguje.

A prajem vám teda úspešný kompletný šťastný život.

January 05 2017

17:30

Ako všetci zmeníme svet: Morálka ľavice, pravice a libertariánov

Ako funguje morálka? Existuje riešenie pre rôzne morálne vesmíry? Asi poznáte klasické “odvodzovanie” morálky pomocou utilitarianizmu (morálne je to, čo zvyšuje blahobyt, šťastie a iné “hedóny” a nemorálne je to, čo škodí, ubližuje, …) alebo deontologických argumentov (napríklad “Nerob nič, čo nechceš, aby robili druhí tebe”). Prípadne si morálku vezmú z existujúcich viac či menej tradičných morálnych systémov (napríklad z nejakého náboženského textu).

Nedávno som prečítal veľmi zaujímavú knižku: Jonathan Haidt: The Righteous Mind, ktorá sa zaoberá presne touto otázkou a jej odpoveď je - ani jedno z toho, aspoň v prvom momente. Ak máte odvahu pustiť sa do tejto témy, na konci ako bonus zároveň vysvetlím, ako by to celé mohlo skončiť inak ako treťou svetovou vojnou. Nie, riešenie nebude ani libertariánska utópia :)

<!--more-->

Počas návštevy Toronta som nechápal, ako desiatky ľudí v kaviarňach aj v médiách nechápalo výsledok prezidentských volieb v USA. Večné diskusie aké je hrozné, že vyhral Trump a čo s nami všetkými teraz bude. Podotýkam, že Kanaďania môžu mať celého Trumpa do veľkej miery na háku. Ale už to chápem. Je to o hodnotách a minimálne v Toronte sú hodnoty nastavené liberálne (severoamerický výraz pre ľavicu). Aké sú to hodnoty a čo stojí proti nim?

Predstavte si nachvíľku morálku ako chuť - a to, že na vnímanie a hodnotenie, či je niečo morálne, máte akési morálne chuťové poháriky. Napríklad pre ľavičiara je dôležitá starostlivosť (väčšinou o skupiny, ktoré vnímajú ako “znevýhodnené” - mamičky s deťmi, ženy, chudobní, imigranti, …) a “férovosť”. Keď ľavičiarovi začneme hovoriť o tradičnej rodine (prevažne “morálne chute” svätosť/čistota, vernosť/lojalita, autorita), tak absolútne nechápe, prečo by to malo byť vôbec témou nejakej morálky. On tú chuť jednoducho necíti. Ja som sa na ľudí, ktorým záležalo na tradičnej rodine tiež nechápavo pozeral, nechápal som vôbec, o čo im ide. Teraz viem, že nejakú príchuť necítim ani ja, ale chápem, že pre nich to je dôležité.

Ako tie morálne príchute fungujú? Jedná sa o akési heuristiky - intuitívne uvažovanie. Haidt vo svojich vedeckých prácach ukázal, že morálny súd si urobíme väčšinou okamžite, ešte predtým ako začneme rozmýšľať nad nejakými argumentami a to práve na základe jednotlivých morálnych parametrov, ktoré sú do veľkej miery geneticky dané. Potom sa nám v hlave spustí “právnik”, ktorý sa snaží napasovať danú situáciu do nášho morálneho systému. Vnútorný právnik - vysvetľovač - sa spustí najmä vtedy, keď potrebujeme svoj morálny postoj obhájiť pred sebou alebo inými ľuďmi.

Veľmi pekný príklad je výskum úcty k štátnym symbolom. Predstavte si, že žena doma našla pri upratovaní zloženú vlajku krajiny, v ktorej žije. Ďalším krokom upratovania je kúpeľňa a zišla by sa jej handra na utieranie podlahy. V tom dostane geniálny nápad - zoberie nožničky, vlajku rozstrihá a má niekoľko handier, s ktorými postupne utiera dlážky. O tom, že vlajku takto použila sa nikto nikdy nedozvie. Nikomu to nepovie, nikto to neuvidí. Je jej správanie “morálne”? Väčšina konzervatívne ladených ľudí s odpoveďou nečaká ani sekundu - “nie je!” Keď sa však výskumník opýta prečo, skúmaný subjekt povie - “možno ju niekto mohol vidieť”. Výskumník odpovedá, nie, v zadaní bolo, že sa o tom nikto nikdy nedozvie. Vnútorný právnik sa snaží vymyslieť dôvod, prečo by to nemalo byť morálne, ale nakoniec to vzdáva s jedným veľkým “ale” - “neviem to vysvetliť, ale nie je to morálne”.

Keď však rozmýšľame o morálnych súdoch, máme akýsi vnútorný pocit, že naše rozhodnutia sú založené na logike. Haidt a jeho tím ukázali, že to tak nie je - morálna intuícia takmer vždy predchádza logiku a logický morálny systém len vysvetľuje rozhodnutie, ktoré sme už urobili.

Aké sú tie základné chute? Haidt našiel niekoľko:

  • starostlivosť (záleží nám, väčšinou na znevýhodnených alebo slabších a snažíme sa ich ochrániť pred kýmkoľvek alebo čímkoľvek, čo by im mohlo ublížiť)
  • férovosť, spravodlivosť (to môže byť férovosť príležitostí alebo dokonca aj úplná rovnosť v štýle každý má rovnako)
  • sloboda (buď v pozitívnom zmysle, napríklad sloboda slova, ľudské práva, … alebo v negatívnom zmysle - nezasahujte do mňa alebo do môjho majetku)
  • lojalita - príslušnosť k skupine a oddanosť, vernosť. Skupina môže byť rodina, kmeň, národ alebo čokoľvek iné
  • autorita
  • svätosť/čistota - viď nižšie

Poďme sa na to pozrieť z pohľadu jednotlivých “politických” táborov.

Ľavičiari

Politika ľavicových strán väčšinou nabáda ľudí, aby sa starali o nevinné obete a chránili ich pred tým aby im niekto ubližoval. Taktiež sa zaoberajú “sociálnou spravodlivosťou” a obviňujú bohaté skupiny (podnikatelia, korporácie, …) zo zneužívania tých, ktorí sú na spodku. Táto otázka férovosti bola hlavnou témou hnutia Occupy Wall Street. Férovosť alebo spravodlivosť z pohľadu ľavičiarov znamená rovnosť, teda všetci sa majú rovnako (dobre).

Ľavičiarov taktiež zaujíma sloboda v zmysle oslobodenia utláčaných - bojom za ich občianske a ľudské práva.

Pravičiari - konzervatívci

Témy starostlivosti, férovosti a slobody sú tiež súčasťou pravicovej konzervatívnej morálky, ale prejavujú sa trochu inak. Konzervatívne skupiny väčšinou zaujímajú ľudia, ktorí niečo obetovali pre svoju skupinu. Pre konzervatívcov, férovosť znamená, že ľudia by mali byť odmeňovaní priamo úmerne tomu, čím prispievajú. Sloboda znamená väčšinou menej vlády a štátu, ktorých sa boja, lebo (rozumne) predpokladajú, že štát niekto použije na redistribúciu bohatstva.

Čo je ešte dôležitejšie, konzervatívci tiež vnímajú lojalitu, autoritu a svätosť/čistotu. Konzervatívci majú takmer monopol na lojalitu - apelujú na to, že je cťou slúžiť v armáde a patrioticky ctia vlajky a štátne symboly. Taktiež im veľmi záleží na autorite - rešpektujú tradície, políciu a starších. Konzervatívnym kresťanom záleží na svätosti/čistote a to sa prejavuje napríklad v ich vnímaní sexuality a dbaní na tradičnej rodine.

Toto dáva konzervatívcom výhodu, keďže vo svojich morálnych kampaniach majú viacero spúšťačov, ktoré môžu spustiť aplauz publika, keď rečník hovorí a konzervatívni politici sa vedia ľahšie stotožniť s konzervatívnymi voličmi, ale taktiež vedia komunikovať na ľavicovo orientovaného voliča.

Libertariáni

Libertariáni majú základnú morálnu chuť slobodu. Všetky ostatné chuťové bunky väčšinou majú, ale nie sú na ne až tak citliví. Ľavičiar sa zaujíma o to ako pomôžeme starým, chorým, hlúpym. Či majú ženy rovnaké práva ako muži. My libertariáni sa v prvom rade opýtame, aký to má dopad na individuálnu slobodu a či je riešenie dobrovoľné alebo sa vykonáva niečo, čo my považujeme za násilie (napríklad štátne donútenie). Lenže ľavičiar tomu nerozumie a nikdy rozumieť nebude, nemá takú príchuť slobody ako my, nepovažuje to za násilie alebo niečo nemorálne.

Morálne súdy

Morálne súdy vyplývajú z našej intuície, pretože ľudia sú v prvom rade intuitívni, až potom racionálni. Okrem toho to uvažovanie (právnik/vysvetľovač), ktoré nasleduje po tom ako intuícia vydá súd nefunguje v skutočnosti ako sudca, ktorý by nám pomohol opraviť si morálny súd na základe faktov alebo triezveho morálneho uvažovania. Je to skutočne právnik, ktorý vymýšľa argumentačný podklad pre naše morálne súdy nás a iných. Jeho cieľom je udržať našu reputáciu a náš záujem.

Aj keď naša morálka založená na intuícii nás môže rozdeľovať do rôznych komunít alebo politických strán, ak pochopíme základy, na ktorých sú naše morálne záujmy založené, môžeme navzájom nesúhlasiť oveľa konštruktívnejšie.

Haidt tvrdí, že sklon k jednotlivým chuťovým bunkám je evolučne daný (to znamená, že máme predispozíciu na jednotlivé chuťové bunky dané geneticky, nie že je to počas života úplne nemenné). Zároveň sme ako libertariáni evolučne znevýhodnení, akékoľvek “pankáčske gény” (viac slobody) často neskončia v našich potomkoch, ale v lokálnej verzii gulagu / vyhnanstva / odseknutia hlavy. Toto je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo mladí Rusi tak uctievajú Putina - aj mladí inteligentní ľudia. Rodičia súčasnej mladej generácie, ktorí mali tendencie k slobode skončili poväčšine v gulagu.

Preto si myslím, že sloboda v severnej Kórei bude problém, aj keď samozrejme si ju tí ľudia zaslúžia a prajem im nech sa to peklo, čo tam je teraz čo najskôr skončí. Verím však tomu, že keď odídu Kimovci, príde na scénu ďalší alfa-samec.

Nassim Nicholas Taleb hovorí: Libertarianizmus nezapadá do štruktúry politickej “strany” - je to decentralizované politické hnutie. Samotný koncept sa vymyká štruktúram asociácie sa s politickou líniou strany a jednotným politickým opatreniam: napríklad k otázkam umiestneniu súdov po krajine alebo medzinárodných vzťahov s Mongolskom.

Politické strany sú hierarchické, sú navrhnuté tak, aby nahradili niečie vlastné rozhodovanie dobre definovaným protokolom. Toto pre libertariánov nikdy nebude fungovať. Nomenklatúra, ktorá je nevyhnutná pre fungovanie strán nemôže existovať v libertariánskom prostredí plnou názorovo polarizovaných a vehementne nezávislých ľudí.

Homo neophilus a homo neophobus

Zaujímavý pohľad na konzervatívcov na jednej strane a libertariánov a ľavičiarov na strane druhej som prvýkrát našiel v mojej obľúbenej knižke od R. A. Wilsona a Roberta Shea - Illuminatus!. Rozdeľuje ľudí na homo neophobus - ľudí, ktorí majú strach z nových vecí a homo neophilus - ľudí, ktorí majú radi nové veci a zmenu.

Predstavte si historického človeka. Ak to bol kočovník (najviac “libertariánskej” morálky), ak by nemal otvorenú hlavu a nechcel skúšať nové veci, pravdepodobne by neprežil. V každej časti sveta rastú iné rastliny a žijú iné zvieratá a teda počíta s tým, že prostredie sa mení a on sa musí prispôsobiť. V rámci kmeňa niekto musí občas vyskúšať nejaký nový korienok, rastlinu, … a tak zistiť, či je bezpečná pre všetkých.

Homo neophobus má opačnú úlohu - vyhýbať sa čomukoľvek novému, čo by mohlo priniesť nové choroby, infekcie, byť jedovaté alebo len ovplyvniť spoločenské nastavenie negatívne. Títo ľudia sú prevažne zatvorení, chodia do reštaurácií, ktoré poznajú, nakupujú stále to isté, neradi experimentujú. Ich predkovia prežili práve vďaka tejto vlastnosti. Žili v stabilnom prostredí, obrábali pole a celé generácie mali rovnakú stravu, zvyky a podobne.

Predpokladám, že nikto z nás nie je úplne extrémne na ktorejkoľvek strane, napríklad ja osobne som síce extrémne otvorený, ale asi by som si veľmi rozmyslel, či by som bol prvý človek, ktorý by išiel chutnať nejaký experimentálny liek, aj keď viem, že potkanom neškodí (keby som bol nevyliečiteľne chorý a malo by mi to šancu pomôcť, situácia by bola iná).

Čo je v tejto sekcii podstatné si uvedomiť je, že obidva extrémy majú evolučný zmysel a prežili sme práve vďaka tomu, že niektorí ľudia sú viac orientovaní k jednému extrému a iní k druhému (a k otvorenosti asi stačí menšie percento ľudí).

Kto má rád štát?

Ak to je s tými chuťovými bunkami tak ako píše Haidt a zároveň sú morálne príchute evolučne dané, môžeme sa s nejakou globálnou slobodnou spoločnosťou komplet rozlúčiť a jediná rozumná voľba je dať sa dokopy s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi a vybudovať si tú slobodu v paralelnom systéme. Minimalizovať konflikt so štátom, efektívne sa rozlúčiť so snahou presvedčiť všetkých okolo, iba mať efektívny spôsob na vyhľadávanie ľudí, ktorí sú ako my a pomôcť im ako len budeme môcť.

Podľa mňa veľa ľudí si dokáže predstaviť lepší svet, ale prídu na komunizmus alebo nejakú konzervatívnu demokraciu alebo náboženský štát - a nie je to preto, že by si nevedeli predstaviť to, čo my a neverili, že by to mohlo fungovať. Oni to proste nechcú. Žijú v inom morálnom matrixe a červené pilulky sú dosť nedostatkový tovar.

Ľavičiari?

Osobne si myslím, že štát do veľkej miery začína štvať všetkých. Ľavičiari vidia, že nepomáha tým, ktorým pomáhať má, aj napriek veľkým “úspechom” najmä feminizmu, anti-rasizmu a v oblasti slobody vyjadrovania, náboženstva, prípadne slobody fajčiť trávu a svatieb homosexuálov. Toto všetko sú úspechy, avšak “sociálna spravodlivosť” je štátom notoricky ťažko zabezpečiteľná. Štát ovládajú bohatí ľudia a bohatí ľudia neplatia dane, lebo si vedia kúpiť alternatívne riešenie problému, ktorý sa volá dane. Ľavičiari by síce radi, aby bohatí pomáhali chudobným, ale v skutočnosti na systém najviac doplácajú najchudobnejší (a do veľkej miery aj stredná trieda) - vo vyšších cenách, skrytých daniach, nedostatku pracovných miest a neochote zamestnávať ľudí. Aj keď ľavičiari vyhrali pár bitiek, v celkovej vojne dlhodobo prehrávajú. Navyše, väčšinou nerozumejú tomu ako funguje ekonomika, takže sa problémy s nedostatkom peňazí často snažia riešiť ich tlačením, zhabávaním (zoštátňovaním) súkromného majetku a podobnými taktikami. Ak je to produktívnym ľuďom (a kapitálu) umožnené, tak utekajú niekam, kde je to pre nich bezpečné. Ľavičiari veria v dobrý štát, ktorý zabezpečí sociálnu spravodlivosť, ochráni znevýhodnených, ale dostávajú politikov s červenými kravatami, ktorí zabezpečujú akurát tak znižovanie blahobytu, míňanie rozpočtu na veci, ktoré nikto nechce (ale dodávajú ich správne firmy) a podobne.

Štát zároveň nedokáže zabezpečiť slobody tak ako ich vnímajú ľavičiari. Štát rieši iba jednu stranu istôt - platenie. Štát nevie zabezpečiť s plnou istotou dodanie služieb, lebo jeho fungovanie je na princípe zákazov - zákony poväčšine zakazujú. Môžu ľudí síce prinútiť platiť si štátne zdravotné poistenie, ale nemôžu vyčarovať dobrého lekára a dostupnú zdravotnú starostlivosť. Môžu sa pokúsiť dobrých lekárov priamo zamestnať, ale nie je zaručené, že niekoho v dostatočnej kvalite a cene, akú si štát centrálne nastavil, nájde. Lekár totiž môže veľmi ľahko odísť do Čiech, do Nemecka alebo kamkoľvek inam, kde si urobí patričné skúšky. Čiže na jednej strane “investuje” do vzdelania, na druhej strane nevie zabezpečiť, že to vzdelanie poslúži na zvýšenie kvality a dostupnosti služieb, ktoré prehlasuje za istoty. Tú istotu musí niekto poskytovať a ten, kto ju poskytuje na to musí mať dôvod - a musí mať dôvod profesne rásť, odlíšiť sa od iných lekárov. Študenti, ktorí si vyberajú kariéru vidia, že študujú za lekárov, ale keď doštudujú, nejaká tretia strana im určuje ceny. Dokáže vyhodiť (zakázať činnosť) lekárom, ktorí nie sú kvalitní, ale nedokáže inak ako na voľnom trhu (najlepšou ponukou) garantovať, že bude čo i len jediný kvalitný lekár ochotný pracovať v nemocnici. Taktiež politici nedokážu vyčarovať sociálne istoty - sociálne fondy, dôchodkové fondy a podobne, ktoré po svete krachujú, lebo je jednoduchšie na najbližšie štyri roky niečo sľúbiť ako poskytnúť ľuďom niečo, čo má hodnotu tých peňazí, ktoré za tieto služby platia na daniach a odvodoch.

Konzervatívci?

Pravičiari to tiež nemajú ľahké. Strach pred štátnym prerozdeľovaním ich predurčuje k nedôvere v štát. Nemusí to byť racionálne, stačí intuitívne. Stačí sa pozrieť na to, čím sa zaoberajú neziskovky - boj proti korupcii a kecanie do toho ako štát hospodári. V otázkach tradičnej rodiny a vojny proti drogám sa vietor obracia a fúka proti nim, národné hodnoty v globalizovanom svete vymizli.

Dôvera v štát klesá a aj pravoverný pravičiarsky demokrat musí uznať, že jeho najväčšou nočnou morou je, že sa k moci dostanú ľavičiari - a to sa môže stať každé štyri roky a stáva sa to dosť často (v tejto vete pod pojmom ľavičiar myslím politika, ktorý apeluje na ľavicové hodnoty pri získavaní voličských hlasov). Pravičiar teda síce v udržanie status quo verí, ale zároveň sa ho potichu desí.

Aj napriek tomu je štátu oddaný, pretože je to súčasťou jeho morálneho matrixu. Ak máme aj nanič rodinu, predsa len je to rodina. Ak je nanič štát, konzervatívec si to často zdôvodní tým, že “štát sme my”. Rozdiel medzi štátom a rodinou je dosť podstatný a do veľkej miery si to uvedomuje. Konzervatívec má v tomto veľmi často interný konflikt a tak sa snaží osekať prerozdeľovanie a vytvoriť “dobrý a férový štát”.

Libertariáni?

Libertariáni vedia, že štát im slobody nezabezpečí. Takmer každý nový zákon je obmedzenie slobôd. Väčšina libertariánov si nevie predstaviť, že by štát mohol byť výrazne lepší. Ale libertariánov nie je väčšina, takže veľa z nás tvorí veľkú časť nevoličov. Z ľavicovej ideológie nám vadí ich snaha ovládať naše životy, neefektívne poskytovať istoty akýmkoľvek skupinám na nedobrovoľnej báze. Vadí nám, že musíme platiť vojny a náklady na udržiavanie súčasného stavu. Veľa z nás si robí lokálne libertariánske utópie - odsťahovaním sa niekam, kde si nás štát nevšíma, teda nechce po nás dane a neovláda nám život. Paradoxne často sú to krajiny, kde je brutálna korupcia, neefektívna polícia a štát je rozbitý tak, že väčšina demokratov povie, že “tam nič nefunguje”. Libertarián si povie - super, štát tam nefunguje, nechajú ma napokoji. Špeciálnou kategóriou takéhoto libertariána je tzv. perpetual traveller alebo “večný cestovateľ”, ktorý nemá žiadny trvalý pobyt, v žiadnej krajine nie je dlhšie ako pár mesiacov, väčšinou funguje na turistické víza. Žiadna krajina nemá pocit, že by v nej mal platiť daň z príjmu, lebo je len na návšteve. Kým si štát všimne, že porušil nejaké lokálne hlúpe pravidlo, už je pravdepodobne na nejakom ďalšom peknom tropickom ostrove.

Libertariánska morálka má niekoľko veľmi podstatných výhod:

  • Zo všetkých možností najmenej nanucujeme našu morálku druhým. Je to najtolerantnejší spôsob. Ak chcem žiť v komunite, kde funguje tradičná rodina, môžem to bezproblémov zabezpečiť a neobmedzovať tých, ktorí túto hodnotu nezdieľajú. Dokonca aj kresťanskí libertariáni hovoria, že dobré morálne rozhodnutia majú hodnotu vtedy, keď ich človek urobí sám. Libertariánska etika umožňuje všetkým - ľavičiarom, pravičiarom, libertariánom, nerozhodnutým, veriacim aj neveriacim - rozhodnúť sa v rámci ich morálky bez toho, aby obmedzovali iných.
  • Ak ľudí centrálne nútime do morálnych rozhodnutí, oberáme sa o druhú stranu morálky. Čo je lepšie, keď niekto pomôže niekomu zo súcitu alebo keď je k pomoci centrálne donútený? Podľa mňa to prvé. Pri súcite sa nechceme obrať o zážitok dávania a dobrý pocit z rozhodnutia. Toto sa mi páči na USA - fungujú tam privátne charity, dobrovoľné dávanie peňazí bezdomovcom, podpora sirotincov. V Európe je to viac postavené na tom, že “toto má vyriešiť štát” a tie rozhodnutia a pocit dávania tam absentuje. Ľavičiari síce operujú so súcitom, ale oberajú nás o dôležitú časť súcitu - donútiť niekoho k tomu, aby pomohol bezdomovcovi znamená, že ten, kto je donútený sa nemohol rozhodnúť inak a nebenefituje z toho rozhodnutia. Keď len tak nezištne niekomu pomôžem zo svojej vôle, vyvoláva to vo mne dobrý pocit. Ak zároveň toto rozhodnutie plynie z človeka samotného a nie z toho, že to robí len preto, lebo to určuje nejaký zákon, je to morálne rozhodnutie, ktoré má oveľa vyššiu hodnotu. Ja osobne by som rád žil v komunite ľudí, ktorí nevraždia. Ale oveľa radšej by som bol, keby nevraždili hlavne preto, že si myslia, že to nie je správne a nie iba preto, lebo je to zakázané a mohli by ísť do väzenia.

Preto mi libertariánska etika príde veľmi príťažlivá v tom, že z nej neabsentujú dobrovoľné rozhodnutia ľudí, na ktorých je založená a z ktorých benefitujú obidve strany. Okrem toho sa do nej ľahko dá zakomponovať lokálna verzia akejkoľvek inej morálky - všetky ostatné príchute sú prípustné v lokálnych komunitách tých ľudí, ktorí tieto hodnoty akceptujú (napríklad kresťanskí libertariáni fungujú na oveľa širšom morálnom základe ako zjednotenie všetkých libertariánov, ak vás zaujíma ako sa dá skĺbiť toto, odporúčam moju obľúbenú knihu The Breaking Dawn).

Dôsledky pre svet

Aké má toto všetko dôsledky? Aj keď si myslím, že si veľké skupiny ľudí uvedomujú, že súčasný štát je veľký problém, to, ako by mal vyzerať (alebo do akej miery by mal existovať) je niečo, čo rozlúskneme len veľmi ťažko. Libertariáni tvrdia, že by mal existovať v minimálnej miere (blížiacej sa až rovnajúcej nule v prípade anarchokapitalistov). Pravičiari chcú štát, ktorý zabezpečuje ich morálne hodnoty, ale majú strach z prerozdeľovania. Ľavičiari chcú prerozdeľovať. Rôzne skupiny chcú alebo nechcú vedúcich alfasamcov. Ľavicové a pravicové skupiny voličov sú často vyrovnané, riešenie “striedania sa garnitúr” nefunguje, väčšinou nová garnitúra stihne splniť aspoň časť z toho, čo sľúbila - a sľubuje veci, ktoré apelujú práve na ich čast politického spektra. A tak po vystriedaní nová garnitúra musí buď niečo rušiť alebo prerobí niečo iné.

Čo je pre jedného šialená dystópia je pre iného atraktívna imigračná príležitosť. - William Gibson

Myslím si, že výsledkom tohto celého nebude ani libertariánska utópia a určite výsledkom nebude “dobrý štát, ktorý slúži ľuďom”, čokoľvek to znamená. Môžeme čakať oveľa viac korupcie, silnejúci štát, prerozdeľovanie od chudobných k bohatým, vojny a ďalšie sľuby.

Šťastný koniec

Na druhej strane si myslím, že to môže mať aj pozitívne dôsledky. A nie o tridsať rokov, keď Putin, Obama/Trump, Saudská Arábia a množstvo ďalších aktérov na našej medzinárodnej scéne ukáže, kto je najväčším pánom. EÚ neuvádzam, tá bude tradične hlasovať o ďalšom hlasovaní, ktorého výsledkom budú ďalšie jalové prehlásenia a vyjadrenie prekvapenia nad vývojom sveta - možno je to tak aj dobre.

Riešením je návrať k usporiadaniu, aké tu fungovalo. Ľudstvo veľmi dobre funguje v kmeňoch - v skupinách cca do 150 ľudí (ale pokojne od 5 ľudí), kde sú nízke transakčné náklady, lebo ľudia sa navzájom poznajú, zdieľajú spoločné hodnoty, históriu, rodinné prepojenia, obchodujú spolu a podobne. V kmeni musí existovať jasný “ingroup” a “outgroup” - ľudia, ktorí sú v kmeni a ľudia, ktorí sú mimo. V rámci ingroup funguje čisto čierny trh, bez akýchkoľvek daní, kontrol. Ingroup sa riadi úplne inými pravidlami ako interakcia medzi kmeňmi.

Štát neprestane existovať, ale ako mu ľudia stále menej a menej veria a sú z neho stále menej a menej nadšení, začnú vznikať alternatívne menšie zoskupenia, kde štát nebude mať priestor. Vzniknú paralelné polis ako napríklad konkrétny Paralelní Polis v Prahe.

Deje sa to už aj teraz a ani to nemusí byť medzi radikálnymi libertariánmi, práve naopak, kmene fungujú dlho - náboženské skupiny (návštevníci jedného kostola), motorkárske gangy (predstavte si, že by motorkársky gang riešil svoj interný konflikt na štátnom súde - netvrdím, že ho rieši lepšie, má pravidlá, ktoré by mi nevyhovovali, ale to, že funguje do veľkej miery mimo štátu asi vidíme všetci). Ďalšou skupinou sú národnostné menšiny (tušíte ako funguje napríklad Vietnamská komunita v Bratislave? Predpokladám, že keď spolu obchodujú, registračná pokladnica nie je ani zapnutá v zásuvke a interné konflikty tiež riešia inak ako na štátnom súde).

Ďalšími takýmito skupinami, aj keď ešte nie plnohodnotnými kmeňmi sú záujmové skupiny - hackeri, športovci, umelci, astronómovia, bitcoin komunita, biohackeri.

Môže byť kmeň zložený z individualistov? Myslím si, že môže, ak zdieľajú svoje hodnoty a výhody “ingroup” sú veľké. Výhody pre člena skupiny nie sú len v komunite, ale aj v spomínaných nízkych transakčných nákladoch a poskytnutí bežných dôležitých služieb, napríklad spravodlivosti.

Niekoľkokrát som zažil ako v našej komunite prebehlo zabezpečenie spravodlivosti kompletne mimo akýkoľvek oficiálny systém. Došlo ku konfliktu a katalyzátorom vyriešenia bola práve hrozba ostrakizácie - “ak chceš, aby si bol stále jedným z nás, musíš ten konflikt uspokojivo vyriešiť”. Občas pri riešení ako mediátor fungoval niekto nezaujatý z komunity, inokedy problém, ktorý sa im nechcelo riešiť, vyriešili sami a komunita ich k tomu iba dotlačila. Cieľom zabezpečenia spravodlivosti je totiž aj to, aby strany, ktoré mali konflikt mohli spolu naďalej fungovať. Samozrejme, je podstatná aj náhrada škody, ospravedlnenie, morálne súdy na základe ideálne zdieľaných hodnôt, ale úplne najpodstatnejšie pre kontinuitu kmeňa alebo komunity je to, aby nastal moment, kedy je konflikt vyriešený a môžeme fungovať ďalej.

Ako spravodlivosť funguje medzi skupinami? Rôzne - motorkárske a iné gangy to často riešia strelnými zbraňami. Nie dobré riešenie, a preto je dobré s takýmito skupinami vôbec neinteragovať. Zaujímavým iným spôsobom to funguje napríklad v americkom väzenskom systéme. Tam existuje niekoľko kmeňov, väčšinou na národnostnej báze. Ak majú problém ľudia z rôznych kmeňov a nepodarí sa im ho vyriešiť samostatne, konflikt riešia predstavitelia samotných kmeňov medzi sebou. A keďže kmeňová vojna je niečo, čomu by sa radi vyhli, veľmi často zabezpečia spravodlivosť dohodou - a táto dohoda na úrovni kmeňov je potom pre pôvodné strany konfliktu záväzná a jej vynútenie zabezpečuje kmeň interne. Ak toto môže fungovať vo väzení, s ľuďmi ktorí nie sú často zrovna príkladom morálneho správania v akomkoľvek morálnom matrixe, verím, že takáto štruktúra môže vzniknúť nenásilne a prirodzene a zabezpečovať spravodlivosť pre širšie skupiny ľudí mimo štát - len preto, že to bude fungovať lepšie a spravodlivejšie ako štátny systém, ktorý má veľké množstvo problémov - nízka kvalita, korupcia, dlhé trvanie, divné arbitrárne zákony, ktoré v ľuďoch nevbudzujú potrebu spravodlivosti a náhrady škody ako preferované riešenie pred trestom.

Záver

Tento článok som napísal najmä preto, lebo ma už nebaví odpovedať na otázky “prečo ešte nie je moja libertariánska utópia nikde na svete zrealizovaná” - myslím si, že je, ale nenachádza sa v štátnych pravidlách ani v “krajine”, nachádza sa v skupinách, ktoré spĺňajú definície kmeňa. Je to Bendov Paralelní Polis, je to kryptoanarchia - neštátne alebo nadštátne služby, skupiny, organizácie. Sú to skupiny ľudí, o ktorých ani nevieme, že existujú, lebo sú uzavreté, robia si svoje a veľkú časť potrieb si zabezpečujú sami. Toto nie je volanie po “sebestačnosti” a lokálnych potravinách, myslím, že všetky skupiny benefitujú z prístupu na trh. Nie je to volanie po agoristickom “vyhladovaní štátu” (agorizmus je revolučná metóda, ktorú uznávajú niektorí libertariáni a tvrdí, že štát je najjednoduchšie poraziť tak, že z neho budeme čo najviac čerpať, čo najmenej do neho prispievať a tak z dlhodobého hľadiska finančne skrachuje - je to jedno z riešení morálnej chute “slobody”, ale samozrejme riešenie môže byť aj úplne iné, napríklad so štátom vôbec neinteragovať).

Písal som ho preto, lebo chcem vysvetliť, že tu nechcem nič “zavádzať”, nemám potrebu robiť akúkoľvek revolúciu, neverím v zmenu pomocou volieb ale ani vidlí. Chcem len poukázať na to, že zmena sa už dávno deje, len nie je plošná, ale lokálna. Ako hovoril Julo Satinský - “Na našej ulici je sloboda”.

Budúcnosť je už tu, len nie je rovnomerne rozdistribuovaná - William Gibson

Ako môžeme tomuto pomôcť? Myslite na svoje hodnoty a na svoju kvalitu života. Ak je vašou hodnotou pomáhať chudobným alebo akokoľvek inak znevýhodneným skupinám, nestrácajte čas reformovaním štátu, pomáhajte. Založte charitu, ak je to dobrá vec, tak ju veľa ľudí podporí. Rozmýšľajte ako ľuďom pomôcť teraz, nie po ďalších voľbách. Okrem toho odporúčam zhliadnuť film Poverty, Inc, ktorý pekne poukazuje na to, ako dobrý úmysel môže mať presne opačný efekt. Preferujte lokálne riešenia. Neskúšajte zo svojej stoličky v Bratislave pomáhať deťom v Bangladéši, ak chcete pomôcť deťom v Bangladéši, choďte tam a porozprávajte sa s deťmi, s ich rodičmi, … Nesnažte sa vyriešiť problém obrovským redistribučným programom, ktorý musí niekto kvalitne a efektívne spravovať, pretože toto je aj s dobrými úmyslami veľmi ťažké. Radšej kvalitne a efektívne spravujte menšie projekty, ak vás trápi hladová dolina na východnom Slovensku, riešte hladovú dolinu na východnom Slovensku a nie sociálnu politiku Európskej Únie a lobbying na úrovni EÚ.

Ak je vašou hodnotou tradícia a viera, choďte do kostola, stretávajte sa s ľuďmi ako ste vy a nesnažte sa obrátiť nás na vaše tradície, lebo sa vám to nepodarí, dokonca ani keď to skúsite cez štát silou. Homosexuálny pár sa neprestane stýkať len preto, že vám sa homosexuáli nepáčia, ale pokojne žite v uzavretej komunite, kde nebudú viditeľní, verím, že oni s vami tiež nebudú radi tráviť čas. Nesnažte sa zmeniť celý svet, ale stavajte komunitu ľudí okolo vás na vašich hodnotách.

Ak ste libertariáni, vytvárajte skupiny ľudí s podobnými záujmami. Aj keď ste individualisti, skúste spolu podnikať, spolupracovať, dohodnúť si pravidlá založené na vašich hodnotách a stať sa súčasťou niečoho, kde sa budete cítiť dobre. A zabudnite na to, že logicky, utilitariánskymi alebo deontologickými argumentami niekoho presvedčíte na slobodu. Ak to niekoho naozaj zaujíma a chce diskutovať, diskutujte, ale akonáhle zistíte, že diskutujete s niekým z úplne iného morálneho matrixu, nechajte ho v ňom.

A hlavne - skončime s vytváraním pocitov viny. Ak je niekto v inom morálnom matrixe, môžete mu vysvetľovať koľko chcete, že niečo, čo robí je nemorálne - ak to nie je súčasťou jeho morálky, môže to intelektuálne pochopiť, ale nebude sa podľa toho správať. Ak sa vás to priamo netýka, kašlite na to. Prestaňme ukazovať prstom na ľudí, ktorí robia niečo na základe svojho presvedčenia. Prestaňme s prílišným moralizovaním a postavme si vlastný kmeň, kde nám bude dobre.

Update: Odporúčam prečítať blog Paralelní Polis a dědictví Charty 77 po 40 letech

Na záver dávam ešte do pozornosti môj podcast, ktorý je pokusom vzdelávať dospelých v tom, čo ich škola nenaučila - ako mať kvalitný a úspešný život. Samozrejme, môj pohľad, každý je iný.

January 01 2017

23:00

Robert Chovanculiak o sharing economy, transakčných nákladoch, Uberi a súkromných školách v slumoch

Čo je to zdieľaná ekonomika? Je to len novodobé hipsterské slovo pre kúl “appky”, ktorými z mobilu získame jednoduchší prístup na trh? V rozhovore s ekonómom Robertom Chovanculiakom sa dozviete o tom aké problémy rieši zdieľaná ekonomika, prečo chudobné deti chodia radšej do súkromnej školy, ako nám voľný trh zvyšuje životnú úroveň. Bavíme sa aj o tom, či je možné nahradiť niektoré časti štátu crowdfundingovými platformami.

<!--more-->

Odkazy, ktoré spomíname alebo by ste si ich mali pozrieť:

Ak vás tento podcast zaujal, prihláste sa k odberu, vyzdieľajte ho na sociálnych sieťach a podobne. Poteší aj recenzia na iTunes. V jeho tvorbe budem pokračovať iba vtedy, ak budem mať pocit, že to má zmysel a teda že ho niekto počúva. Ďakujem všetkým poslucháčom za investovaný čas!

December 13 2016

23:00

Mišo Duchoň: O cestovaní, otužovaní, lifestyle design a sebarozvoji

Ako si navrhnúť životný štýl, ako mať dôchodok celý život. Aký je zmysel cestovania pre osobný rozvoj. Ako začať s otužovaním a načo je to dobré. Ako rásť a ako napredovať, ako si vyberať, čo je dôležité. A mnoho iného.

Mojim hosťom v tomto diele podcastu je Mišo Duchoň, tréner, cestovateľ, otužilec a bloger, ktorý píše najmä pre proaktívnych ľudí, ktorých fascinuje sloboda prevziať plnú zodpovednosť za svoj život, nevyhovárať sa a byť autentický.

<!--more-->

Odkazy, ktoré spomíname alebo by ste si ich mali pozrieť:

Ak vás tento podcast zaujal, prihláste sa k odberu, vyzdieľajte ho na sociálnych sieťach a podobne. Poteší aj recenzia na iTunes. V jeho tvorbe budem pokračovať iba vtedy, ak budem mať pocit, že to má zmysel a teda že ho niekto počúva. Ďakujem všetkým poslucháčom za investovaný čas!

December 09 2016

19:00

Vzdelávanie (sa) v exponenciálnej dobe

Tento text je o učení sa, ale nie je o tom, aké drobné zmeny by mal štát urobiť v inštitucionalizovanom školstve. To je podľa môjho názoru obrovský dinosaurus, ktorému vystrieť ohnutú chrbticu nedokážu ani stovky reformátorov. Hovorím o vzdelávaní sa počas celého života.

<!--more-->

Rytmus života

Posledné roky funguje model inštitucionálneho vzdelávania v následnosti základná škola, stredná škola, vysoká škola. Potom človek pracoval až do dôchodkového veku v jednej firme (továrni a pod.) a potom išiel na dôchodok. Ľudia sa zameriavajú na to, že už nepracujeme pre jednu firmu dlhodobo, ale práce striedame. Preto je na čase sa zamyslieť aj nad ostatnými časťami života.

Začnem dôchodkom - podľa mňa s dlhodobo rastúcou dĺžkou života a zvyšovaním dynamiky našich životov si nemôžeme dovoliť predpokladať, že od 70-ky budeme oddychovať. Čo je ešte dôležitejšie - predpoklad, že oddychovať budeme až potom je ešte nebezpečnejší. Ľudia, ktorí takto rozmýšľajú sa dlhého odpočinku na dôchodku nedožijú, preskočia rovno k odpočinku večnému. Uvoľňovanie stresu je dôležité a oddychovať treba počas celého života.

Prostredie v ktorom fungujeme sa radikálne mení. Vznikajú technológie, o ktorých ste pred desiatimi rokmi mohli čítať maximálne v scifi knižkách. Vznikajú nové odvetvia priemyslu. Nové typy zamestnaní. A tieto zamestnania dosť často meníme. Funguje teda pre pracovné vzdelávanie model “keď som mladý naučím sa a celý život z toho ťažím”? Nefunguje.

Takže - pracovať a produkovať chceme, aby sme si mohli užiť aj trochu voľna. A na prácu a produkciu potrebujeme vzdelanie. Jeho obsah včera možno neexistoval. Vzdelanie potrebujeme samozrejme aj na život samotný. Model, ktorý súhlasí s týmto pohľadom na svet je veľmi dynamické striedanie vzdelávania, práce a oddychu. Nemusí byť úplne rovnomerné ani pravidelné. Pol roka práca, dovolenka v Thajsku, niečo sa naučiť, nová práca (na to nie je potrebné zmeniť zamestnávateľa, firmy sú v dnešnej dobe tak dynamické, že stále treba robiť niečo iné), dovolenka v Tatrách, čítanie kníh po večeroch, cez víkend online kurz, … (Aby ste si to nevysvetlili nesprávne - to neznamená, že všetky peniaze na oddych máte minúť hneď, treba šetriť aj na dôchodok, keď vaše telo bude menej zvládať pracovať).

Klasické rypnutie do štátu: Oddych a vzdelávanie sú natoľko dôležité, že ich jednoducho nemôžeme nechať na štát, lebo výsledok je taký ako všetko, do čoho sa pustí štát - nízka kvalita a výsoká cena.

Prosumers a sharing economy vo vzdelávaní

Nassim Nicholas Taleb napísal jedného dňa na Facebook, že robí intenzívny kurz pre ľudí, ktorí sa chcú naučiť pracovať s rizikom. S kolegami sme neváhali a rozhodli sme sa ísť sa vzdelať Nebolo to náhodné, riziko a počítačová bezpečnosť idú ruka v ruke a Taleb má na riziko dosť unikátny pohľad. Na tom, čo sme sa naučili zakladáme teraz nový produkt.

Nassim Nicholas Taleb povedal, že skúša “sharing economy” na vzdelanie. Niekto niečo vie, niekto sa to chce naučiť - týchto ľudí treba prepojiť. Nemusí sa to odohrávať v niečom, čo nazývame škola alebo univerzita. Stačí pripraviť kurz, prenajať miestnosť a vzdelávanie sa môže začať.

Keď sa niekto potrebuje naučiť niečo, čo viem ja, dokážem spraviť kurz a odovzdať svoje vedomosti alebo skúsenosti. Každý je producent aj spotrebiteľ vzdelania, či si to uvedomuje alebo nie. Vzniká tzv. prosumer, človek, ktorý je zároveň producent (producer) a spotrebiteľ (consumer). Prvýkrát som tento termín počul pri debate o mikrovýrobe energie a jej zdieľaní. Potom som si uvedomil, že v mnohom takto fungujem - prenajímal som byt cez Airbnb a zároveň som ich služby využíval na bývanie. Fantastické.

Sharing economy a prosumers sú tiež alternatívou pre vyššie vzdelávanie. Namiesto toho, aby som chodil jeden až desať semestrov na prednášky, objednám si časovo úsporný intenzívny kurz od top odborníka, ktorý sa nám bude venovať a všetko nám vysvetlí a zodpovie na otázky. Presne toto urobil Taleb a ja dúfam, že sa ešte ocitnem na oboch stranách tejto rovnice zdieľania vedomostí.

Čítanka pre urodzené slečny

Poďme sa teraz pozrieť na základné vzdelávanie. Neal Stephenson v knihe Diamond Age popisuje budúcnosť, v ktorej dávno zanikli národné štáty a pod dozorom Celosvetového ekonomického protokolu bojujú o vplyv fýly, kmeňovo-firemné kultúry, z ktorých najmocnejšia je Nová Atlantída. Tá funguje na princípoch viktoriánskeho anglicka. John Hackworth na zakázku vyvinul interaktívny vzdelávací nástroj “Obrázková čítanka pre urodzené slečny”. Prvý exemplár knihy sa však dostane do rúk dievčatku z najnižšej triedy. Časť kde jej čítanka vysvetľuje fungovanie Turingovho stroja sa mi obzvlášť páčila.

Na základe tejto knihy vznikol v X-Prize projekt pre skutočnú čítanku pre urodzené slečny. X-Prize organizuje súťaže na vyriešenie veľkých problémov sveta a jedným z nich je vzdelávanie detí v Afrike. Problém nedostatku učiteľov a chýbajúcej infraštruktúry chcú riešiť aplikáciou pre ultralacný tablet - a táto moderná čítanka naučí deti čítať, písať a počítať - bez ohľadu na to, akým jazykom hovoria. Projekt je open-source a teda ho môže používať ktokoľvek. Deti sa tak dokážu vo svojej komunite učiť a ideálne by bolo, keby im rodičia vštepili morálku a podobne.

Pre stredné a vyššie vzdelanie existujú klasické koncepty virtuálnych tried (Khan Academy, Coursera), …

Čo na to Ľudovít Štúr?

Raz som mal prednášku o Bitcoine pre stredoškolákov (a ich pedagógov). Na začiatku som sa opýtal, kedy sa narodil Ľudovít Štúr (bez wikipedie netuším, takže by som uveril akejkoľvek odpovedi). Potom som sa opýtal ako vznikajú nové eurá. Na prvú otázku som dostal odpoveď (vraj bolo nejaké dvesté výročie), na druhú otázku som nedostal žiadnu odpoveď (Ak vás odpoveď zaujíma, odporúčam knihu Zlé peniaze http://zlepeniaze.eu/ od Juraja Karpiša).

Koľkokrát som potreboval poznať dátum narodenia Ľudovíta Štúra za posledný rok: 0

Čas strávený zarábaním peňazí: cca 30-40 hodín týždenne

Prečo nikto nevie, odkiaľ sa berú? Možno by ľudia chápali lepšie ako sa získavajú, aké sú v nich riziká a pod.

Ako sa teda učiť? Môj spôsob nie je “pekne poporiadku”. Najprv potrebujem vedieť najdôležitejšie veci. Myslím, že klasický spôsob “postavme si teóriu od základov” je dôležitý vo vede kvôli dôkazom, aby sme vedeli, čo sú axiómy, čo z čoho vyplýva a podobne. Ale na učenie treba najprv vedieť najdôležitejšie veci.

Napríklad tieto:

  • Spánok (robíme to 8 hodín každý deň, to je dosť času. Navyše, ak máte nanič spánok, je to veľmi pravdepodobne prvá vec, ktorú treba v živote vyriešiť. Čo sme sa o spánku naučili? Je to minimálne pre mňa jedna z najpodstatnejších vecí vôbec, lebo dokáže výrazne ovplyvniť ako sa cítim zvyšný čas, kedy nespím)
  • Príjem potravy a výroba energie - koľko potravy potrebujeme? Ako fungujú mitochondrie? Čo je výživné jedlo?
  • Rozmýšľanie a učenie sa - ako rozmýšľať? Čo keď nám nefunguje mozog tak ako by mal? Ako sa učiť?
  • Ekonómia a práca - ako robiť správne veci? Ako prinášať tomuto svetu hodnotu vo finančnom modeli, ktorý nám vyhovuje?

Všetky tieto veci sú oveľa dôležitejšie ako Ľudoviť Štúr. Robíme ich pravidelne, takmer každý deň. A väčšinou absolútne nerozumieme ako fungujú.

Ako sa teda učiť? Zodpovedaním si na najdôležitejšiu otázku - čo teraz neviem a mal by som vedieť, aby všetko ostatné bolo ľahšie?

Odpoveď je v každom momente pre každého iná, napríklad

  • Ako sa naučiť sústrediť sa a byť prítomný, robiť veci s vedomím a nie ako zombie. Možno ani nemusíte robiť 8 hodín denne, keď tomu dáte 4 hodiny naozajstného sústredenia. Rozmýšľanie treba zapnúť.
  • Ako sa naučiť hýbať sa, aby vaše telo malo veľa energie.

Samozrejme, môže to byť aj klasické vzdelanie, teda “naučiť sa nový programovací jazyk”. Iba hovorím, že to tak byť nemusí a môžeme sa učiť všeličo.

Decentralizácia

Nie som úplne proti inštitucionalizovanému vzdelávaniu. Ale ako pomalý nudný moloch potrebuje decentralizovať. Uvoľniť staré koncepty, umožniť školám učiť čo chcú, umožniť rodičom a deťom vybrať si školy. Ľudia sa často pýtajú kde začať. Pre mňa je politický proces absolútne neprijateľný. Začať treba v prvom rade od seba - zobrať zodpovednosť sa svoje dlhodobé vzdelávanie. Vykašľať sa na certifikáty a vysokoškolské tituly a učiť sa to, čo naozaj potrebujeme.

Druhý krok je stať sa aj producentmi vzdelania. Zakladať formálne školy, hackerspaces, robiť prednášky, písať, odovzdávať znalosti. Takto namiesto čakania na zmenu štátneho dinosaura sa postaráme o pozitívnu zmenu už teraz.

Záver

Rozmýšľajme o vzdelávaní a rozmýšľajme, čo sa dá robiť inak. Svet okolo sa mení rýchlo a nesnažme sa trochu vylaďovať to, čo tu máme, ale zamýšľať sa - ako dosiahnuť cieľ (vzdelanie) s nástrojmi, ktoré máme k dispozícii?

Môže to byť napríklad:

  • automatizované vzdelávanie (Čítanka pre urodzené slečny) pomocou tabletov
  • homeschooling (nezverte svoje deti štátnej škole!)
  • doplnkové vzdelávanie (krúžky, …)
  • intenzívne kurzy od top odborníkov (prosumers)
  • hackerspaces a iné paralelné vzdelávacie inštitúcie (Praha: Paralelní Polis, Bratislava: Progressbar, zvyšok sveta: hackerspaces.org).
  • online kurzy od top odborníkov
  • projekty a výzvy, ktorým sa vystavujeme a vďaka nim sa učíme nové veci
  • komunita, v ktorej sa pohybujeme - zdieľajme vedomosti a skúsenosti navzájom. Môj kolega a kamarát Tomáš Zaťko vymyslel, že vždy keď ideme na chatu, máme tzv. lightning talks. Sú to krátke prednášky (zvyčajný limit býva 10 alebo 15 minút), na ktorých si povieme, čo zaujímavé riešime, normálna prezentácia. Naposledy som videl veľa fotiek zvláštnych objektov v telách z urgentného príjmu, dozvedel som sa ako asi prebieha vývoj nových peptidových antibiotík, Tomáš nám vysvetlil ako sa mu podarilo zmobilizovať polku mesta na Bublifukovanie a ja som hovoril o vlajke. Super nápad, včera sme to robili aj s našou návštevou doma, rýchle privátne lightning talks s rozhovorom.

Na záver dávam ešte do pozornosti môj podcast, ktorý je pokusom vzdelávať dospelých v tom, čo ich škola nenaučila - ako mať kvalitný a úspešný život. Samozrejme, môj pohľad, každý je iný.

Obzvlášť odporúčam epizódu, v ktorej Robert Chovanculiak vysvetľuje prečo chudobné deti v slumoch chodia do súkromných škôl aj napriek tomu, že štátne školy existujú a sú “zadarmo”. Konkrétny úryvok tejto časti tu:

Celý podcast tu.

Odporúčam pozrieť aj môj novší blog, ktorý sa tiež dotýka konfliktu medzi exponenciálnymi technológiami a lineárnymi vládami - na príklade vzdelávania.

November 24 2016

12:00

S pilníkom na nechty na Mt. Everest: Podpora startupov a elektrických/samoriadiacich aút

Tento blog je čiastočne ďalšou reakciou na sériu Michala Meška Zápisky z budúcnosti, konkrétne na diel o samoriadiacich autách. Aj tento diel je v skutočnosti super a odporúčam ho prečítať. Objavujú sa v ňom dva sentimenty, ktoré sa mi nepáčia a rád by som ich čitateľom (mojim aj Michalovým vyvrátil), aj keď ho chápem. Jedná sa o štátnu podporu podnikania a nových technológií.

Podpora exponenciálnych technológií

Začnem špeciálnym prípadom. Vidíme trend, ktorý z nejakého dôvodu “ovládne svet” a myslíme si, že bude mať exponenciálny rozvoj. Keby sme tak vedeli nasadnúť na vlak ktorý nám priniesol mikročipy, Internet alebo mobilné telefóny skôr a ťažiť z neho. Dali by sme ľuďom prácu a mali by sme výraznú konkurenčnú výhodu oproti iným krajinám, kde na tento trend nasadli až neskôr.

<!--more-->

Mýtus “firstcomera”

Predstavte si, že sú deväťdesiate roky. Žijete v zaostalej krajine, ktorá nemá ani len pevné linky a začínajú vznikať mobilné siete pomocou skvelej škandinávskej technológie NMT (Nordic Mobile Telephone). Potešíte sa, lebo ako telekomunikačný operátor nemusíte k ľuďom ťahať káble (ušetrené kapitálové výdavky) a postavíte skvelú mobilnú sieť, budete pred krajinami, ktoré telefónnu sieť majú vybudovanú a dokážete ju prevádzkovať. A pokryjete celú krajinu. Vsadíte (správne) na to, že mobilné siete sa stanú exponenciálnou technológiou.

O päť rokov si uvedomíte, akú hlúposť ste urobili - ušetrili ste síce na budovaní pevnej siete, ale vybudovali ste sieť pomocou nesprávnej technológie, navyše v momente, kedy bola najdrahšia. Beriete do ruky graf cien infraštruktúry mobilnej siete a mobilných telefónov, pravítko a spomeniete si na lineárne vs. exponenciálne kroky. Ak by ste budovali niečo, čo má lineárne ceny alebo rozvoj technológie je lineárny, oplatí sa byť medzi prvými. Pretože ceny klesajú len lineárne, ale vy dokážete ťažiť z počtu zákazníkov, zo skúseností, z dlhého marketingu.

Ak ceny klesajú exponenciálne, kupovať a robiť investíciu v čase, keď tá exponenciála začína je najhoršia investícia ever. V tej dobe je najväčšie riziko (technológia bude nahradená inou technológiou, ľudia novú technológiu nepríjmu, nebudú za ňu chcieť platiť, …).

Konkurenční mobilní operátori počkali na GSM siete, ktoré majú nejakú kompatibilitu aj keď pribúdajú “Gčka” - minimálne v zariadeniach. Budujú jednu sieť vďaka tomu, že SIM karta ktorá funguje na novších sieťach funguje aj na starších - aj napriek tomu, že “do vzduchu” sa vysielajú úplne iné vlny. Ak počkali dostatočne dlho, tak sa stalo toto:

  • Splácate utopený náklad v NMT sieti, ktorá vám je úplne nanič. Pridelené frekvencie sa snažíte využiť inak, hardvér sa snažíte predať nešťastníkom z iných krajín, ktorí sa rozhodli zastaralú sieť držať pri živote, ale kupujú second hand zariadenia, lebo nové nikto nevyrába. Keďže v rovnakej situácii ako vaša firma sú ďalšie desiatky firiem, cena týchto zariadení sa blíži k nule.
  • Vybudovali ste novú GSM sieť, aby ste boli na tomto novom trhu prví. Zaplatili ste vyššie ceny, investícia do novej siete bola veľká. Príde konkurencia, ktorá nakúpi novú sieťovú infraštruktúru (alebo staršie modely zariadení za výpredajovú cenu) a keďže nemali náklady na to, že boli prví, budú mať nižšie ceny. Vaši zákazníci kvôli nižším cenám radi odídu, takže ceny znížite aj vy.

PayPal, Facebook, Google a pod. neboli prví. Azda jediný súčasný koncept, ktorý bol prvý a naozaj sa od začiatku uchytil, ktorý ma napadá je Bitcoin - a do neho investovalo množstvo ľudí, ktorí podstúpili riziko.

Pilníkom na Mt. Everest

Snažiť sa podporovať nástup exponenciálnej technológie štátnou podporou mi príde ako pomáhať ľuďom vystúpiť na Mt. Everest tým, že skúšame pilníkom na nechty opíliť ostré hrany skál. Exponenciálny vývoj nemôžeme výrazne urýchliť lineárnou investíciou, dokonca ani štátnou.

Čo je horšie, v prípade spomínaného mobilného operátora je to všetko fajn - súkromný investor stavil na novú technológiu a nepodarilo sa mu. Možno dostatočne skoro exitol a prenechal tento problém niekomu inému.

Štát vyberá peniaze vo forme daní, oficiálne na pomoc ľuďom. Berie všetkým - bohatým aj chudobným, firmám, ľuďom čo jazdia autom, ľuďom čo fajčia a toto bohatstvo presmeruje na riešenie toho, čo vníma ako problém (nezamestnanosť, zdravie, spravodlivosť). Štát je veľmi zlý venture investor.

Zastavme sa napríklad pri technológií solárnych panelov, ktoré toto interpretujú veľmi dobre. Osobne verím, že technológia solárnych panelov sa v dohľadnej dobe výrazne zlepší a osobne dúfam, že zlepšenie bude dokonca exponenciálne. Neviem. Ak je lineárne, oplatí sa do neho možno investovať, ak je exponenciálne, tak momentálne sa takmer určite neoplatí. Toto riziko si za všetkých američanov zobral prezident Obama, ktorý začal podporovať startupy, ktoré podnikajú so solárnymi panelmi, štát investoval do firmy Solyndra, prezident išiel na návštevu, odfotil sa pre novinárov, pomohol skvelému ekologickému startupu, ktorý zachráni svet. Keď firma pár rokov na to skrachovala, už sa nebol odfotiť na tlačovku. Obama riskoval peniaze, ktoré vybral od ľudí, ktorí ich veľmi pravdepodobne potrebovali na niečo iné ako spraviť stávku v ekologickom kasíne. Obama nemohol vedieť, že do tohto biznisu pôjde Elon Musk. Veď práve. A podporiť Muskov Solar City (teraz už Teslu) tiež nepovažujem za správne rozhodnutie.

Ak sa risk oplatí, posunie štát exponenciálu v čase bližšie k nám. Ak to bude naozaj exponenciála, tak tisícnásobné zlepšenie (zníženie ceny alebo zvýšenie efektivity alebo ľubovoľnú kombináciu) oproti súčasnému stavu posunie rádovo o jednotky dní. Lebo skok medzi 99x a 100x bude úplne zanedbateľný. Investujú veľa peňazí teraz, aby spôsobili úplne zanedbateľný efekt. Skúste sa s tou exponenciálou pohrať, nakreslite si funkciu 2^x a s skúste vypočítať, aký je rozdiel medzi 99 násobným a stonásobným zlepšením, ak viete, že medzi dvojnásobným a štvornásobným bolo 12 mesiacov.

Ktosi vypočítal, že za všetky dotácie na solárnu energiu v Nemecku sme si kúpili oddialenie globálneho otepľovania o rádovo hodiny. Druhá možnosť bola za tú istú cenu zo sveta odstrániť maláriu. Ja si vyberám možnosť dva.

Podpora podnikania

Chápem ideu za podporou malého podnikania. Štát investuje do firiem, ktoré považuje za dôveryhodné a potenciálne veľmi ziskové. Štát investuje teraz málo a buď má vo firme podiel alebo dúfa, že neskôr keď firma zarobí veľa peňazí, zaplatí aj veľa daní. Zároveň sa k tomu pridá idea, že startup vlastne zamestnáva ľudí a tak znižuje nezamestnanosť.

Ak odhliadneme od základného morálneho problému, ktorý so mnou väčšina ľudí nezdieľa - a síce že mi príde zvrhlé pýtať od takmer-dôchodcu peniaze z jeho výplaty na to, aby štát mohol riskovať v investovaní do najnovšieho startupu a veľmi pravdepodobne túto stávku prehrať - máme tu aj niekoľko praktických problémov. Prvým z nich je, že štát je veľmi zlý investor. Skúste sa zamyslieť nad tým, aké rozhodnutia robíte keď hráte poker o vlastné peniaze a keď hráte iba so žetónmi. Ak niekto urobí zlé rozhodnutie a kúpi priveľa skrachovaných startupov, stále môže urobiť powerpoint prezentáciu na ITAPA o tom ako štát podporuje kúlové slovenské startupy - to, že sú všetky z nich v strate alebo skrachovali, je druhá vec. Štát “podporuje”.

Druhý problém je podpora konkurencie. Prečo by mal taxikár za svoje dane podporovať revolúciu v sharing economy jázd? Len preto, že je to teraz kúl? Prečo väčšie zabehnuté firmy majú nedobrovoľne financovať rozbeh svojej konkurencie?

Ďalšia otázka je - naozaj klesne nezamestnanosť alebo len dôjde k zvýšeniu cien kvalifikovaných pracovníkov? Zamestnávajú startupy ľudí, ktorí si nevedia nájsť prácu alebo ostrieľaných ITčkarov a sériových podnikateľov, ktorí to robia popri práci alebo po škole? Samozrejme, problém by bol aj keby si ten štát tie pracovné miesta “kúpil”, t.j. priamo by im zadotoval výplatu.

Exponenciálny rozvoj nie je prírodný zákon - úloha konkurencie

Ďalším problémom s podporou špeciálne firiem podnikajúcich v exponenciálnom odvetví je zjavné nepochopenie toho ako exponenciálny rozvoj funguje. Gordon Moore povedal, že sa výpočtový výkon (meraný množstvom transistorov na ploche) každých 18 mesiacov zdvojnásobí - to je tá exponenciála. Ale stane sa tak aj v prípade, že štát určí, že Intel je super firma na výrobu mikroprocesorov, naleje do nich veľmi veľa peňazí a konkurenčné firmy (je jedno či sú z rovnakej krajiny alebo nie) skrachujú? Podľa mňa dôvod, prečo sa výkon zdvojnásobí nie je ten, že sme narazili na magickú exponenciálu. Dôvod je ten, že Intel si uvedomuje, že keď vedci nebudú makať na 100%, za 18 mesiacov niekto vyvinie procesor, ktorý je dvakrát rýchlejší a ukradne im všetkých zákazníkov. Exponenciála je poháňaná snahou zarobiť. Ak to má byť spôsobom, ktorý je trvalo udržateľný, funguje to vtedy, keď nový produkt má takú hodnotu, aby ju zákazník vnímal ako dostatočne vysokú v pomere k cene.

Ak niekto vyvinie solárny panel, ktorý stojí $10000 na voľnom trhu a štát z neho polovicu zatiahne, motivácia vyrábať lacnejšie panely je výrazne nižšia, firmy prestávajú súťažiť o zákazníkov, súťažia o vyčerpanie všetkých dotácií. Svoje produkty prispôsobia tomu, aby sa kvalifikovali na dotáciu a nie tomu, aby boli čo najlepšie a čo najlacnejšie. Krajina, ktorá toto urobí na jednej strane tlačí nové zlé peniaze, na druhej strane ich rovno hádže do pece na uhlie.

Štát teda nemá robiť nič?

Myslím si, že štátna podpora akéhokoľvek podnikania - veľkých zahraničných investorov aj malých startupov v akomkoľvek odvetví - je nezmysel. Čo by teda štát mal robiť? Ako vždy, uhnúť z cesty. Nemá šancu nasadnúť na exponenciálu, kým sa mašina s úradníkmi pohne tak, že vôbec otočí hlavou, štát bude zanedbateľný hráč.

Predstavte si, že by Skype prišiel do Estónskeho telekomunikačného úradu a povedal im, že chce licenciu ako telekomunikačný operátor, ale nebude používať telefónne čísla a prepojí celý svet a zadarmo. Kým by vôbec estónsky telekomunikačný úrad pochopil, čo od nich chcú, prešli by dva roky. Pozícia “Drahý Skype, všimli sme si, že máte milión aktívnych klientov, mohli by ste nám sprístupniť nahrávky pre užívateľov, na ktorých máme súdny príkaz” je oveľa lepšia. To isté s Uberom. Predstavte si, že by Uber prišiel požiadať o centrálnu taxi licenciu alebo by nútil svojich vodičov vybaviť si ju. Koľko by to asi trvalo mestskému úradu v Bratislave? Teraz je pozícia presne opačná, v meste rozmýšľajú ako to zregulovať tak, aby nenaštvali tisícky vodičov. Radikálne iná dynamika, aj keď štát samozrejme zlobu môže robiť vždy. Pýtať si odpustenie je lepšie ako povolenie, zvlášť v exponenciálnych odvedtviach.

Čo by štát mal robiť? Uhnúť z cesty. Oproti exponenciále je štát nepodstatná špendlíková hlavička, mal by sa prestať hrať na dôležitého. Podnikatelia budujú reputačné systémy a bez kvality to už dnes nejde. Internet znížil transakčné náklady natoľko, že štát už zďaleka nie je ten správny poskytovateľ služby “aby ma niekto nepodviedol”.

Konkrétne návrhy:

  • Znížiť všetkým podnikateľom daňové zaťaženie.
  • Zrušiť daňové licencie (aby bolo jednoduchšie začať).
  • Zrušiť daň z preinvestovaného zisku (podobne ako to má Estónsko). Startupy chcú všetko čo zarobia investovať do rastu. Je to štátna podpora startupov, ktoré už generujú zisk - chceme im pomôcť v generovaní ešte viac zisku. Takto podporíme len tie firmy, ktoré preukázali, že dokážu dosiahnuť zisk. Výrazne sa tým znižuje riziko.
  • Umožniť všetkým kto o to požiadajú stať sa jednoducho plátcom DPH. Prestať vyberať “zálohy na vratky”, ktoré sú určené úradníkom a arbitrárne. Predstavte si, že chcete robiť startup, ktorý obsluhuje firemných zákazníkov - teda potrebuje byť plátca DPH. Momentálne podáte žiadosť o plátcovstvo DPH a štát vám povie, že od vás chce zálohu €20 000. Ak ste partia troch nadšencov, váš startup práve skončil, aj keď na to nie je žiadny dôvod.
  • Totálne zjednodušiť založenie a prevádzku firmy. Byrokracia s obchodným registrom a množstvom živností a podobne - máme eID. Založenie firmy nemôže byť o nič ťažšie ako že vložím občiansky do čítačky, vyberiem si meno firmy, postupne vložím občianske všetkých konateľov a elektronicky podpíšem zakladateľskú listinu. Všetky úrady mi napíšu, že ma vítajú v systéme a či a kedy odo mňa niečo budú potrebovať. Daňový úrad ma notifikuje o lehotách, ktoré mám splniť. Takto to funguje v civilizovaných krajinách.
  • Zrušiť živnosti. Nemyslím tým zakázať ľuďom podnikať, myslím tým to, že neexistuje žiadny dôvod na to, aby nebol podnikateľom každý. V USA keď chcem niekomu spraviť nejakú službu - napríklad niečo naprogramovať, opraviť vodovod, predávať čokoľvek, nepotrebujem žiadnu “živnosť”. Totálne zbytočný koncept. Demokratizácia podnikania. Každý človek nech môže vystaviť faktúru a legálne dodať čokoľvek bez živnostenského úradu a firemných účtov. Totálne zbytočná byrokracia, ktorá nič neprináša. Sloboda podnikania neznamená, že keď mi štát vydá listinu, môžem podnikať. Sloboda podnikania znamená, že som slobodný človek a podnikavosť mám v krvi, preto podnikám keď sa mi zachce. Takto začnú vznikať veľmi experimentálne služby, startup môže začať tak, že ho proste začnem robiť a po štyroch mesiacoch môžem zistiť, či sa to oplatí, ak nie, tak ho zruším a budem robiť niečo iné, bez toho, aby som akokoľvek interagoval s úradom.

Záver

Štátna podpora podnikania, startupov alebo nových technológií je podľa mňa nezmysel. Je to snaha s veľkým rizikom pilníkom na nechty zjednodušiť výstup na Mt. Everest. Exponenciály fungujú vďaka snahe zarobiť peniaze, vďaka konkurencií a vďaka tomu, že prinášajú niekomu obrovskú hodnotu. Prestaňme oddaľovať globálne otepľovanie o dve hodiny a umožnime podnikateľom zachrániť svet. Ako na to v mojom staršom (anglickom) blogu alebo v mojom článku o podobnej téme na portáli Menej Štátu.

June 07 2015

12:00
Older posts are this way If this message doesn't go away, click anywhere on the page to continue loading posts.
Could not load more posts
Maybe Soup is currently being updated? I'll try again automatically in a few seconds...
Just a second, loading more posts...
You've reached the end.

Don't be the product, buy the product!

Schweinderl